Červená čiapočka
Stará babka vnučku čaká,
troška sa aj v duchu ľaká.
Čo sa stalo, mešká veru.
No nič. Idem štopkať dieru.
Babka ihlu berie, nitku nenavlečie.
Nevadí, veď diera neutečie.
Príde vnučka, pomôže.
Sama toho veľa nezmôže.
Čiapočka tíško lesom kráča.
Občas zaspieva dáke vtáča,
ba i veveričku uvidela.
Zrazu strachom sa zachvela.
Pred ňou v celej paráde stojí vlk.
Čiapočka od strachu stojí ako tĺk.
Vĺčik je však veľmi milý.
A aké o ňom idú chýry,
pomyslí si naše dieťa.
Vlk však už otázky splieta.
Kamže si sa vybrala takto sama.
Tam na okraji lesa žije stará mama.
Nesiem jej jedlo v košíku.
Vlk povyzvedal. Iste má starosť velikú.
Rozlúčil sa a poďho behom
k babičke žijúcej za druhým brehom,
prekrásnej lesnej bystrinky.
Na babku zbiehali sa mu slinky.
Nerobil žiadnu vedu veľkú,
s babkou v bruchu čakal dievku.
Červená Čiapočka dobehne, babku zdraví.
Prezlečený vlk v posteli vraví.
Konečne si tu, kde si sa motala,
skoro som od strachu infarkt dostala.
Dieťa sa pozrie, cudzí to hlas.
Potichu predostrie svoj dotaz.
Prečo máš babka také veľké oči?
Aby som ťa videla, do reči jej skočí.
A ústa máš veľké ako päsť.
To aby som ťa mohla zjesť.
A už je Čiapočka v bruchu.
Tak to by sme mali v suchu.
Trošku sa chudák prepočítal.
Poľovník vojde, vlk to schytal.
Prerezal brucho a daj sa svete,
babka i vnučka majú po výlete.
Obidve z brucha radostne vyskočili,
vlkovi doň kamene nanosili
a do vody ho hodili.
Všetci sa potom do večera hostili.