Snehulienka
Nielen synom, i vnúčikom čítala som rada.
Pri mladšom vnukovi vždy nastala zrada.
Keď už poznal rozprávku stal sa režisérom.
Dej sa celkom zmenil, bola som aktérom.
Plnila som úlohy mi zadané. Vnúčik hral Vedka,
ja Snehulienku, princa, trpaslíkov. Potichu mi šepká.
Zober lampáše, ideme do bane.
Vykopeme drahokamy. Bohatou sa stane
naša Snehulienka a macocha pukne od jedu.
Zapálim svetlo, zabalím jedlo a pitie od smädu
a ideme do spálne. Posteľ je miesto kde sa doluje.
Vnúčik do perín rúčkou mláti. Očkom pozoruje,
kde podstrčím farebné kamienky. Pozberá ich, spokojný je.
Hej hou, hej hou, už ideme domov, veselo si pospevuje.
Pri jedení môj drobec už plány kuje.
Zajtra keď príde, rozprávka pokračuje.
Vymýšľať vie jedna radosť.
Pripomínam vnúčatám ich „ mladosť“,
lebo už nie sú drobci malí.
Majú už veru riadne svaly.
Pre mňa v starobe sú to krásne spomienky,
ako v drahokamy menili sa kamienky...
No proste nádherné to boli časy.
Teraz sa teším z ich duševnej krásy.