Vnučka Laurínka
Babka si svoju vnučku nevie vynachváliť.
Múdra je veľmi, v živote sa jej bude dariť.
Hoc mala iba tri roky, jednoduché to s ňou nie je.
Na fígeľ rýchlo príde, potmehudsky sa smeje.
Posledne babka cestou do škôlky,
vytiahne vlašské orechy z kabelky.
Držali pekne pohromade ako pre Popolušku.
Urobiť dobrý pokus jej dal fušku.
Laurínka odtrhne orech a hodí ho za seba.
Babka ho dobehne, pristupí ako treba.
Orech je vnútri prázdny, darček je v ruke.
Malá sa teší. Čo je v ponuke,
pýta sa s úsmevom. Neviem, uvidíme.
Pokus nasleduje, obe sa tvárime,
že čokoládka z orieška sa vynorila.
Nebola veľká, do bruška sa zmestila.
Aj tretí hod dopadol k obojstrannej spokojnosti.
Babka sa pred vnučkou zlostí,
že orieškov nebolo viacej troška.
Stačilo babi, veď Laurínka počká.
Nabudúce prinesieš dvadsať, zašteboce poklad náš.
Babinka, čo na mňa tak pozeráš?
Veď v orieškoch nie sú veľké darčeky
a nebudeš mi ich nosiť naveky