Zuzka
Na ulici som stretol susedovie Zuzku.
Na sebe mala krásnu blúzku,
vlasy vyčesané dohora.
Aká je pekná táto potvora.
Nejednému chlapcovi rozum pomotala.
Keď bol zaľúbený, ona sa len smiala,
čo sa mu na nej môže páčiť.
Múdrosťou by mohla stačiť
žiakovi piateho ročníka.
Ako deviatačka však vyniká
super postavou a krásnou tvárou.
Vyžaruje takou zvláštnou žiarou,
že zapáliť by mohla snáď aj púšť.
Tam nič nezhorí, je tam spúšť.
Je jedno, či je kamenistá, lebo piesčitá.
Zuzka je energiou nabitá.
Žmurkne na chlapca, ústa zošpúli.
Niekedy ho zo žartu k sebe pritúli
a mladý muž je v tom až po uši.
Zuza, Zuza, sa to sluší,
takto zahrávať sa s citmi?
Kládol som si otázku a dobre že som v prítmí,
lebo tá okaňa by zbadala,
že aj mňa červeň zaliala,
nad jej nežnou detskou krásou.
Pýšime sa nepodarenou Zuzou našou.
Aj bez rozumu ďaleko to dotiahne.
Iste solventného k sebe neskôr pritiahne.