Báječná cesta vlakom
Niekedy treba cestovať. Ako inak, vlakom.
V jednom z kupé zbadám dvojicu dám.
Mladšia má asi 4 roky. Staršej vek určiť si netrúfam.
Obe tíško sedia, mladšia občas očkom
zavadí o svoj doprovod.
Lámem si hlavu, je to mama a či babka.
Neodhadnem, úloha je ťažká.
Celebrity majú dosť času na pôrod.
Napätie stúpa. Mladá časopis si pýta.
Hnusoba zlá ti ho nedá, staršia odvrkne.
Pritom ani trocha na dieťa nemrkne.
Dobrá cesta sa mi skýta.
Malá ani jesť či piť nedostala.
Dusno rastie, dá sa krájať.
Čo len môže tie dve spájať.
Pochopila som, že pani si k srdcu vzala
mladú vytrestať. Bolo mi jej ľúto.
Krásna princeznička je to.
Chcela som aj niečo spraviť preto,
abych´ skončila hrôzu túto.
Vtom ako z jasného neba padli do éteru slová.
Poviem to mame, že si ma bila, kopala,
štípala, škriabala a pľuvala.
Babka sa zasmiala. Nevyšlo to znova.
Som v cieli, doma. Musím vystupovať.
Pomyslela som si v duchu,
že slová „hnusoba zlá“ sú už v suchu.
Pri takej slovnej zásobe sa musí kapitulovať.