Štrba
Sedí Andrej na stanici
v kožuchu a baranici.
Rýchlik do práce ide až o hodinu.
Železnica si z nás robí psinu.
Zamestnanec Lojzko krúti hlavou.
Zo Štrby cestovať nie je žiadnou slávou.
Zubačka má prísť 10 minút pred odchodom vlaku.
Mešká v zime, lete. Videl si už stanicu takú,
frfle Andrej Lojzovi. Nenechá ho na pokoji.
Bufet zatvorený, čakáreň nestojí.
Čo z toho, že tu malovku urobili.
Ešte aj krásnu históriu na stene zničili.
O pohyblivých schodoch ani nehovorím.
Nefungujú celé roky čo odtiaľto chodím.
Za zmätky u nás nik zodpovedný nie je.
Vieš, Lojzko, už ma to všetko s---e.
Keby som mohol cestovať vládnym špeciálom,
nemrzol by som tu v kožuchu starom.
Ešteže mi ho svokor daroval.
Lojzo kýva hlavou. Viem. To od dráhy mal.
Lepšie sa mali vtedy štátni zamestnanci.
Každý si robil prácu na svojom placi.
Posunovač, kurič, strojvodca či prednosta stanice
mali úctu. Dnes na nich nadávajú tisíce.
(Vypočuté počas cestovania )