Mame
Mame
Vlak pomaly ako vždy ukrajuje vzdialenosti medzi nami.
Neponáhľa sa. Kam? Načo? Veď on má srdce zo železa,
nerozbúši sa,keď sa pred ním zjaví ako mohutný obor
trenčiannsky hrad. Mne je však odrazu teplo, ba tuším horím.
Len aby som nezapálila moje rodisko, ten nádherný kúsok
Slovenska, ktorý už toľko rokov nosím v srdci
a kam sa stále rada vraciam.
Ulica. Naša. Už som tu, už len kúsok ku bielemu domu,
kde ma ktosi čaká. Ktosi, kto mi dal život, kto ma vychoval,
hrešil i hladkal. Kto i po rokoch čaká na svoje veľké deti,
na ich slová.
Mami, už som tu, ako sa máš?
Či si mi zdravá bola?
V očiach sú slzy,slzy radosti.
Zasa sa cítim ako v mladosti.
I mama pookriala,
do tváre sa jej červeň vliala
a rýchlo varič zapína,
aby mi kávu spravila.
„ Však si dáš,moja?
Iste si už hladná.
Ja som práve na chvíľu si sadla,
vieš, v záhrade som robila.“
Pozerám na jej vyrobené ruky,
čo nikdy nepoznali oddychu.
Nemuseli by, ona je však taká.
Práca je všetkým, práca ju láka.
I nás vždy ku nej viedla,
nás troje detí, čo sme pokračovaním jej života.
Vždy pekným slovom,vlastným príkladom ako mozaiku
skladala z nás ľudí čestných, pracovitých, nebojácnych.
Vštepovala nám lásku k vlasti, ľuďom, rodnej zemi,
ktorá je pre nás najdrahším pokladom.
Mama, prihováram sa Ti skromne k Tvojmu sviatku,
lebo nie je nič na svete,čím by som sa Ti mohla odvďačiť,
okrem mojej lásky k Tebe.
Si pre mňa jasná hviezda,
ktorá mi v tme ukazuje cestu,
si priateľ pomáhajúci v neistote ,
si všetko , čo si v živote človek môže želať.
Si moja mama!