Milovanej mamičke
Milovanej mamičke
Otec môj drahý, tak mi treba,
že až teraz prosím Teba,
keď so mamu na smrť dala
do zariadenia, čo prívlastok si „ Domov“ dáva.
Po dvoch týždňoch v tomto zariadení,
po mozgovej príhode sa život mení.
Pani riaditeľka vraví,
lekára netreba, ľudia sú už starí.
A ja, Otec milý, čo spravila som v danej chvíli?
Umyla som, obriadila mamu,
no nerobila som žiadnu nápravu.
Zo stolíka hnilé banány som vyhodila
a teba, maminka som chodiť učila.
Odpusť mi, moja, po svojich si tam išla,
za pár dní si k dekubitom prišla
a tvoje krásne vlasy strojkom ostrihali,
len ofinku čo som rozčasala ti nechali.
Návšteva o týždeň mi spôsobila šoky.
Nezabudnem na ňu celé roky.
Nenašla som ťa v tomto zariadení,
vraj si v nemocnici.Telefón toľko stojí,
že vedenie domova na tomto sporí ?
Veď sme ťa tam iba dali,
hneď sponzorské si pýtali.
Keď sme Ťa naša milovaná v nemocnici našli,
lebo nevedeli kde si , ani v ktorej časti,
bolo už neskoro. Priviezli Ťa v kóme.
Ty si ale bojovala, počkala si deti svoje.
Aj ruku si nám stisla.
Do oka sa slza vtisla.
Lekár už nepomôže, kňaza tu treba.
Odišla si nám maminka do neba.
Prijmi ju k sebe, Otec milovaný
a osvieť prosím všetky hlavy,
nech správame sa všetci ako treba.
Modlime sa a prosíme o lásku Teba.