1. Výsluch
24. 7. 2009
Výsluch
V izbe policajného dôstojníka sedí päť ľudí, na ktorých výpoveď čakajú všetci prítomní policajti. Majú tušenie, že táto malá hŕstka ľudí vie niečo o vražde chemika Pavla Chudého.Do miestnosti vstúpil dôstojník Harko a čo najprívetivejšie vraví :
„ Ach, vy ma tu už čakáte ? Prepáčte, že som sa omeškal.“
A kým si sadol za stôl, ten milý úsmev, ktorý sa mu zračil na tvári zmizol a nadobudol výraz tvrdého muža. Teraz sedel pred nimi Štefan Harko, 37 - ročný muž, ktorého pozná každý. Jeho vysoká , svalnatá postava prezrádzala, že ešte nestratil odvahu a chladnokrvnosť z mladosti. Zapálil si cigaretu a jasnými, iskriacimi očami si všetkých dobre poobzeral. Zrak mu utkvel asi na 22 - ročnom mužovi, akoby tušil, že tento človek v sebe niečo skrýva. Spýtal sa ho na meno. Mladík sa na neho pozrel a bez akejkoľvek obavy zvučným hlasom odpovedal.
„ Som Jaroslav Jakubík a myslím, že som bol Pavlov najlepší priateľ.“
„ Prosím, kedy ste s ním boli naposledy?“
„Včera popoludní bol u mňa a vravel, že dostal dovolenku a pôjdu so slečnou do Prahy.“ Pozrel na Janu, Pavlovu snúbenicu. Janka sa začerveňala a sklopila svoje veľké modré oči.Je krásny typ ženy. Jej vysoká, štíhla postava sa pri chôdzi vznáša ako pierko. Dlhé zlatisté vlasy jej padajú na oblé, tmavé ramená. Nenosila slnečníky ako ostatné ženy. Svojou skromnosťou a jednoduchosťou okúzlila mnoho mladých mužov. Jej srdce patrilo však jedinému mužovi na svete a tým bol Pavel. Páčila sa jej jeho vysoká, ramenatá postava, tvár ohraničená čiernymi kučeravými vlasmi. Bola veľmi šťastná, no toto šťastie trvalo iba niekoľko mesiacov. Teraz tu sedí bledá, oči hlboko vpadnuté a pod nimi veľké, čierne kruhy. Zapríčinila to jediná noc prežitá v najhroznejších mukách. Keď sa jej do tvári vohnal prúd krvi, znova sa ponášala na predošlú krásavicu. Ale iba zvonka. Jej duša bola ubitá hroznými spomienkami na vraždu. Nevedela si predstaviť, prečo sa mal niekto jej Pavlovi pomstiť. Azda nie pre ňu? Z dúm ju prerušil hlas dôstojníka.
„ Vaše meno slečna ?“
„ Jana.“
„ Prievisko nemáte ?“
„ Ano. Som Jana Minárová :“
„ Váš vzťah k Pavlovi bol aký ?“
„ Mali sme sa veľmi radi. Som jeho snúbenica .“
„ Kedy ste s ním bola naposledy ?“
„ Včera asi o 18 - tej bol u mňa a...“
„ Akú mal náladu ?“
„ Vravel, že bol u Jara a ...“
„ Pýtal som sa akú mal náladu .“
„ Bol roztržitý .“
„ Podľa čoho ste tak súdili? Povedzte nám to podrobne .“
„ Asi o 18 -tej hodine zastavil pred nami niekto na motorke. Pozrela som sa a vidím , že je Pavlova. Natešená som bežala von a než som sa spamätala bol pri mne. Povedal ahoj drahá a ťahal ma dovnútra. Ešte som sa nedostala z prekvapenia,keď vravel, že pôjdeme do Prahy.
Rozmýšľala som prečo tak narýchlo , keď mi predtým nič o výlete nepovedal....“
„ Kedy ste mali cestovať ?“
„ Nočným vlakom .“
„ Prv než odišiel, čo vám ešte povedal ?“
„ Že ak nebudem hotová, pôjde sám.“
„ Mám ešte jednu otázku,“ povedal dôstojník. „ Boli ste prichystaná, keď prišiel ?“
„ Nie ..“
„ Ďakujem, stačí,“obrátiac sa k staršiemu mužovi pýtal sa ho na meno.
„ Svätozár Milý, šofér pána Chudého.“
Vyšetrovateľ pozeral na šoféra, na ktorom nič milého nebolo. Dlhá, hrdzavá brada siahajúca až po prsia, malé vodnaté oči, vykúkajúce z vráskavého čela prezradzovali, že tento človek nebýval vždy tým, kým je teraz. Harko nevedel, že jeho pravé meno je Edmont Cahrist. Pôvodom bol Francúz, od malička vychovávaný dlažbou Paríža. Otca ani matku nepoznal. Ako 20 -ročný sa dostal na pirátsku loď „ Daulock .“ Prefíkanosťou sa o dva roky stal pirátskym kapitánom. Po čase sa mu plavba zunovala, rozhodol sa , že pri najbližšej príležitosti z lode ujde. Plánoval sa oženiť a svojou láskou k žene a deťom napraviť staré zločiny. Po krátkom čase sa ocitol na rodnej zemi. V malom mestečku začal hľadať svoje šťastie. Vyberať si veľmi nemohol, pretože krásou nevynikal. Predsa však našiel dievča, ktoré sa mu páčilo. Zobrali sa a žili šťastne i so svojou dcérkou, ktorej dali meno Hidda. Malá rástla a tešila celý dom. Jedného dňa pán Cahrist čítal noviny. Zrazu sa nečakane strhol, vidiac neuveriteľnú skutočnosť. Z novín naň hľadela tvár celkom podobná jeho. S búšiacim srdcom čítal : „ Prosíme všetkých občanov, ktorí videli tohto človeka, aby to ohlásili na polícii. Patril ku skupine pirátov, jeho kumpáni sú už za mrežami. Ak sa prihlási dobrovoľne, ( čo je nepravdepodobné ), za päť rokov môže byť na slobode. Trest nie je prísny, pretože nazničili ani jeden ľudský život. Ak sa dotyčný najneskôr do týždňa neprihlási, vyhlásime po ňom pátranie.“
Cahristovi vypadli noviny z rúk. Čo robiť ? Musí újsť do zahraničia. Áno. Bol rozhodnutý.
Najskôr napísal manželke krátky list, ktorý zmáčal slzami. Plakal prvý raz v živote. Potom popracoval na novom pase. O niekoľko hodín vyšiel z domu staručký pán, hompálajúc kuframi v rukách. Stal sa z neho bývalý profesor zemepisu a na staré kolená chce navštíviť európske metropoly. Ponáhľal sa na letisko. Najbližšie lietadlo smerovalo do Bratislavy. Rozhodol sa pre toto mestečko a ono ho po niekoľkých hodinách prijalo s otvorenou náručou. Usadil sa tu a po čase sa stal šoférom Pavla Chudého...
Tu sa vyšetrovateľ spamätal a už mu kládol druhú otázku.
„ O ktorej prišiel domov ?“
„ Asi o štvrť na osem.“
„ Bral si so sebou zbraň pri odchode z domu ?“
„ Áno, pištol.“ Pre úplnosť, Pavlov šofér býval v byte svojho mecenáša.
Harko pozrel na prítomných a položil otázku.
„ Videl niekto Chudého po 23. hodine ?“
„ My,“ naraz povedali dvaja mladí ľudia. „ Išli sme z kina. Prebehol okolo nás bez povšimnutia.“
Vyšetrovateľ sa po týchto slovách ani nesnažil skryť svoje vzrušenie. To nie je možné. Azda si ho zmýlili. Veď pravdepodobne po 20. hodine bol zavraždený.
„ Ste si istí, že to bol inžinier ?“
„ Ano, viem to celkom určite, veď som Pavla dobre poznal,“ povedal mladý Miklík.
„ Ďakujem, môžete ísť. Vaša výpoveď mi veľmi pomohla.“
Skupinka pomaly odchádzala a Harko si v krátkosti zaznačil predbežné výpovede. Chudý si vzal dovolenku, o druhej odišiel z laboratória. Doma nebol, o 17 -tej bol u Jakubíka, u Jany niečo po 18 -tej. V Harkovej hlave sa vynárali ďaľšie otázky. Kde bol popoludní? U Jany v danom čase tiež byť nemohol, pretože boli spolu. Ako ho mohli vidieť po 23.-tej hodine, keď tu už nebol ? Harko chvíľu rozmýšľal čo by mal podniknúťa rozhodol sa ,že pôjde do kaviarne. Možno sa tam od ľudí niečo dozvie. Obliekol si kabát a vyšiel z domu. Naskočil do električky a o 3 minúty stál pred kaviarňou Štefánka. Pri vstupe mu bol odovzdaný odkaz od Hanuša.
Dlhými krokmi sa dostal ku stolíku pri obloku. Sadol si a začal pozorovať ľudí.
„ Vitaj Štefan.“
Harko sa otočil a keď videl Hanuša radostne odpovedal na pozdrav.
„ Ahoj Ernest, čo je nové ?“
Hanuš si pohodlne sadol vedľa Harka, ktorý medzitým objednal kávu.
„ Neviem, či mi to budeš veriť,“ začal hovoriť Hanuš, „ pretože mne samému sa to zdá nemožné. Celú noc som strážil mŕtvolu a ráno ju chcel niekto ukradnúť. Akýsi chlap sa škriabal po ríne k oknu. Pozriem, neverím vlastným očiam. Predo mňou sa zjavil vieš kto ? Pavel, celkom iste Pavel. Vykríkol som a skočil k oknu. Ale po tom človeku ani chýru. Sedel som pri mŕtvole až do rána, ale už sa nič nestalo. To je v krátkosti všetko.“ Zúfalo pozrel na Harka akoby čakal vysvetlenie.
„ Koľko mohlo byť vtedy hodín ?“
„ Asi štyri.“O malú chvíľu každý už šiel za svojou prácou. Harko domov, kde ho už matka čakala s voňavými pirohmi. Nedotkol sa ich a bez večere odišiel do izby. Tam ho však čakalo nepríjemné prekvapenie. Na podlahe našiel odtlačky mužskej nohy. Rozmýšľal o nečakanej návšteve, keď však na nič múdreho neprišiel, rozhodol sa spýtať matky. Zbehol do kuchyne, tam však bolo už tma. Zrejme už išla spať, pomyslel si idúc do spálne. Nebola tam a k inému výsledku nedošiel , hoci prechodil všetky miestnosti.
„ Kde len mohla ísť, veď nikam večer nechodí.“
Vtom sa zjavila matka vo dverách chodby a veselými očami pozerala na syna.
„ Ešte si nešiel spať, synak? Myslela som, že áno.“
„ Mami, prestaň. Radšej mi povedz, kto tu bol poobede a čo tu robil. Prečo si ho púšťala do mojej izby?“
Matka nechápavo pozrela na syna a pokývala hlavou.
„ Ej chlapče, vidieť aký si rozrušený, veď si ho sem sám poslal.“
„ Koho som mal poslať? Nikoho som neposlal.“
„ No pozri Štefan, predsa sa nebudeš s matkou hádať. Tu máš papier, čítaj.“
Podala mu papier a Harko začal dychtivo čítať.
Milá mama, dnes popoludní nemôžem prísť domov. Kamarát zo školy si chce odo mňa požičať revolver. Má zbrojný pas, daj mu ho. Je v mojej izbe v zásuvke. Tvoj syn.
Harko sa ovládol a pokúšal sa zatajiť všetko čo predtým povedal
„ Vieš mami, len som chcel vedieť či mi vynadáš. Počuj, ale dobre vyzerá, že ?“
„ Ani by som nepovedala. Zdá sa byť starší ako ty.“
„ To je možné,“ preriekol sa Harko.
„ Ako možné ? Veď si ho predsa videl, nie?“
„ Vybavili sme to telefonicky.“
„ Mne je to jedno, ale poďme už spať,“povedala a chystala sa k odchodu. Syn ju nasledoval. Ľahol si, no dlho nemohol zaspať. Kto len môže byť ten tajomný muž ? Čo chce od neho ? Má to niečo spoločné s vraždou ? Harko dlho premýšľal, no nakoniec ho premohla únava a zaspal. Ráno ho prebudil telefón. Bolo skoro 8 hodín. Netrpezlivo zodvihol sluchadlo. Začul cudzí mužský hlas.
„ Milý pán Harko! Ako pokračujete vo vyšetrovaní ? Prosím, neunúvajte sa, na toto váš rozum nestačí. Okrem mňa nik o tej vražde nevie:“
Harko so zúrivosťou tresol sluchadlo. Mal predsa pravdu. Návšteva „ Tajomného muža „
bola zameraná pre vraždu. Rýchlo sa obliekol a vyšiel do krásneho rána. Neďaleko domu pri telefónnej búdke ho pristavila stará žena zo susedstva. Ledva lapala dych.
„ Viete ... čo sa tu stalo ?“
„ Neviem.“
Starkej za rozviazal jazyk a začala hovoriť.
„ Tu v tejto búdke sa stal zázrak. Práve som blízo zametala.“
Žena podrobne rozprávala, že do búdky vošiel starší, elegantný pán. Mal prešedivelé vlasy a krátke, pristrihnuté fúziky.
„ Nemohla som pochopiť,“ pokračovala, „čo tam ten pán robil, veď za tú chvíľu telefonovať nemohol. A ako odtiaľ vyšla dáma, to už mi vôbec nejde do hlavy.“
„ Aký vysoký bol ten pán ?“
„ Chlap ako hora.“
„ A tá dáma ?“, spýtal sa Harko v domnienke, že snáď šikovne zhodil zo seba šaty a masku.
„ Tá bola ani chrústik a nemala viac ako 18 rokov.“
„ Čo ste potom spravila ?“
„ Nič. Stála som ako soľný stĺp a prišli ste mi do cesty.“
„ Keby ste tú dámu videli, poznali by ste ju?“
„ Určite!“
„ Ďakujem a prajem príjemný deň .“
Harko pokračoval v ceste. Trocha sa uspokojil tým, že našiel prvú stopu o tajomnom mužovi. Bol to vysoký, starší pán. Keď prechádzal popri starom, takmer zbúranom dome, stalo sa, čo by nikdy nebol očakával.
„ Pomóc,“ stačil ešte vykríknuť...
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář