Poézia

Odhalenie zločineckej bandy. V hoteli Klas sedia dvaja mladíci a rozprávajú s dobre oblečeným pánom stredných rokov. „ Ste z Bratislavy, alebo tu iba pracujete?“ „ Ani jedno z toho čo vravíte. Som tu na dovolenke.“ „ Odkiaľ?“ „ Z Popradu:“ „ Tam je tiež pekne, že ?“ „ Krásne, ale samé hory. Tu sa chcem zamerať na pamiatky.“ „ Tu sa ich môžete nasýtiť, povedal mladík a žmurkol na priateľa, Ten pochopil a veselo odpovedal. „ A môžeme vám byť spoločníkmi, ak dovolíte.“ „ Bol by som veľmi rád ak budem mať sprievodcov.“ „ Sme vám k službám,“ odpovedali obaja naraz. „ Ešte si chlapci povedzte termín.“ „ Nám je jedno, hoci pozajtra,my máme vždy čas.“ „ Platí, stretneme sa v tomto hoteli o ôsmej.“ Podali si ruky a priateľsky sa rozišli. Pán pozvoľna kráčal do svojho hotela. Jeho šiesty zmysel čítať ľuďom z tváre, vidieť chystanú lesť a cítiť, že ho niekto pozoruje sa mu potvrdil i teraz. Šikovne sa obzrel a videl za sebou mladíkov z hotela. Ako to, že tadiaľto idú ? Veď išli opačným smerom. Prečo sa vrátili ? Títo chlapci niečo so mňou zamýšľajú, uvažoval. Obozretne kráčal ďalej. Zrazu sa strhol a zostal stáť na mieste ani prikovaný. „ Ach, Janinka,“ vzdychol si vidiac Janu Minárovú „ kedy už budeme svoji ?“ Jana sa prudko zvrtla počujúc svoje meno. Keď však videla neznámeho pána ihneď sa upokojila. Azda spomína svoju milú s rovnakým menom. Neznámy muž však podišiel k Janea sotva čuteľne povedal: „ Slečna, chcel by som sa s vami pozhovárať Ak je to možné, príďte zajtra do hotela Smaragd. Budem vás o desiatej čakať. Do skorého videnia.“ Čo so mňou ten chlap chce, nikdy som ho nevidela,rozmýšľala Jana. A predsa mi bol jeho hlas akýsi známy. Celou cestou sa jej mozog zaoberal podobnými úvahami. Pán sa vrátil do hotela Smaragd, kde bol ubytovaný a v ktorom si aj s Janou dohodol strenutie na ďaľší deň. Celou cestou do hotela na sebe cítil sliedivé oči mladíkov. Tušil, že v noci chcú niečo vyparatiť. Asi chceli vidieť, kde je moja izba. Žeby ma chceli obrať o peniaze ? Dnes sa veru nevyspím, ale nič to. Zo zásuvky vybral papier a začal písať. Papier zložil do malého štvorca a pripichol ho zvonka na dvere. Je síce malý, keď ho nájdu dobre a ak nie, nič sa nestane. Spokojný sa vrátil do izby. Bolo už 22. hodín, ale zdalo sa mu, že táto noc nebude mať konca. Mýlil sa . Okolo polnoci začul slabunké kroky. Pár minutové ticho narušilo prudké otvorenie dverí. „ Nepočul, pozri ako kľudne spí. Hádam by sme ho mohli zobudiť, nie ?“ „ Môžeš, ako ty chceš !“ Domáci by sa bol s najväčšou radosťou zobudil hneď, aby videl, či sú títo mladí lupiči aspoň zamaskovaní. No trpezlivo hral svoju úlohu ďalej, ba začal i chrápať. Vtom ho ktosi chytil za rameno a hrubým hlasom povedal: „ Pane, odkedy tu čakáme a vy si našu návštevu neviete uctiť ? Rýchlo vstávajte !“ Pán sa len pomaly preberal zo spánku. Až po dlhšej chvíli prišiel k rozumu. „ Čo tu prosím chcete , páni ?“,pýtal sa tichým, trasúcim hlasom. „ Peniaze,“ povedal jeden z dvojice. „ Ja peniaze nemám, nie som bohatý,“ odpovedal. Vedel, že ich nahnevá, lebo bol ubytovaný v drahom hoteli. Muži sa usmiali a jeden z nich začal hovoriť: „ Počujte, mladý pán, nerobte si z nás dobrý deň. Dnes ste vraveli akýmsi mladíkom v hoteli, že ste na rekreácii a celkom slušne si žijete. Na vlastné uši som to počul. Nemám pravdu ?“ „ A koľko by ste chceli ?“ „ Všetko čo máte !“ „ Ale,...“ „ Mlčte, kde sú peniaze ?“, spýtal sa nižší z nich. „ Tam v zásuvke, všetky...“ a už čakal na príhodný okamih, aby ukázal svoju silu. Keď sa nižší zohýňal k zásuvke, vyskočil a celou silou ho buchol do spánku. Mladík stratil rovnováhu a spadol. Druhý z mladíkov bol pevne odhodlaný brániť kamaráta O pár minút však obaja ležali poviazaní. „ Tak čo, holúbkovia? Takto sa patrí voči staršiemu zachovať? Čo vy nato?“ „ Azda nevidíte, že sme starší my? „ Ste starší, ale hlúpejší,“ zasmial sa domáci pán a jednému i druhému strhol z tváre masku. Nebol prekvapený, vopred vedel aké tváre sa pred ním objavia. „ Predstavovať sa nám netreba. Chcem sa však spýtať, aké je vaše povolanie.“ „ Ako vidíte, kradnúť,“ odpovedal smelší z nich. „ Patríte k nejakej bande?“ „ Čo vás do toho, kam patríme. Zavoláte políciu, tí nás budú vypočúvať.“ Na prekvapenie vydarenej dvojice ich domáci rozviazal a vážne povedal : „ Páni, je už takmer ráno, ešte som nespal. Mohli by ste odísť domov?“ Chlapci sa nedôverčivo pozreli na svoju obeť a neboli si istí či to myslí vážne. „ Vy by ste nás naozaj pustili?“ „ Prečo nie, nič ste mi nespravili, iba ste ma poctili návštevou.“ Chlapci poprosili o odpustenie, ale ich slová neboli úprimné.Po ich odchode si domáci hodil na seba kabát, prilepil si fúzy a z hotela vyšiel asi 45 -ročný elegantný pán, ktorý sa veľmi ponáhľal. Na konci ulice dobehol mladíkov, svoju návštevu, ktorí sa tíško zhovárali: „ Ten musí mať srdce,“povedal jeden. „ Ja byť na jeho mieste, by som takého človeka zabil.“ „ Ja asi tiež.“ Zoberiem si taxík, pomyslel si prenasledovateľ a o chvíľu už rozprával s taxikárom. Bol to starší, skromný pán s chudou, pobledlou tvárou. Jeho smutné oči prezrádzali plno bôľu a utrpenia. „ Chcel by som vás o niečo poprosiť. O chvíľu uvidíte 2 chlapcov. Jeden z nich je môj syn. Chodí po nociach z domu, rozhodol som sa, že ho pôjdem sledovať. Pôjdete tak, aby som ich videl, ak odbočia, vystúpim. Splníte mi to ?“ „ Som vám k službám,“ povedal taxikár, siliac si tvár do úsmevu. „ Tu máte peniaze.“ „ Ja vám nemám vydať.Dáte mi druhý raz.“ „ Je celá vaša,“ povedal pán a bachol taxikára po pleci. „ Takú sumu nezarobím, keď budem 3. týždne voziť ľudí.“ Nechcel si takú vysokú sumu vziať, ale keď videl, že pán to myslí úprimne podvolil sa jeho vôli. „ A teraz mi povedzte, čo vás tak trápi.“ „ Vy, taký vznešený pán sa staráte o chudáka ?“ „ Len hovorte, rád by som to vedel.“ „ Ťažko sa mi rozpráva o tom čo ma trápi,“ vraví taxikár trasľavým hlasom. „ Mám chorú manželku a nik jej nevie pomôcť. Navštívili sme mnohých chýrnych lakárov.“ „ Akú chorobu má vaša žena ?“ „ Veď to práve lekári nevedia zistiť,“ rozľútostil sa pán. „ Dám vám odporúčací list k môjmu priateľovi . Je vynikajúci lekár, verím že sa mu podarí stanoviť správnu diagnózu a pokúsi sa vyliečiť vašu manželku.“ Taxikár vyvalenými očami pozeral na svojho zákazníka a neveril vlastným ušiam.. Chytil pánovu veľkú ruku do svojej malej, chudučkej rúčky a potriasol mu ňou. „ Príďte si večer do hotela Klas pre list, budem vás čakať. Teraz musím pozerať na tých pánkov,“ kývol hlavou k mládencom. „ O ktorej, prosím?“ „ Tak okolo 19-tej, ja tam už budem. Ak nie, chvíľu počkáte. Zastavte, prosím. Chlapci odbočili do tejto ulice. Idem za nimi pešo. Tak večer v Klase. Do videnia!“ Pán mu potriasol ramenom a než sa taxikár spamätal už ho nebolo. Predieral sa pomedzi ľudí,pokiaľ chlapcov nezbadal. Sledoval ich a dával si dobrý pozor, aby sa nejako neprezradil. Takmer pol hodiny kráčali obe strany, chlapci i pán. Keď odbočili do starej, zbúranej ulice, „ Tajomný muž ,“ takto nazveme prenasledovateľa vedel, že tu bude skrýša bandy, ku ktorej vydarená dvojica patrila. Nemýlil sa. Zastali pred starým, takmer zbúraným domom. „ Hm, pekné sídlo ste si vybrali, len čo je pravda,“ zašomral si pán popod nos a tiež zastal. Chlapci sa poobzerali či nik nejde a vošli do budovy. Pán rozmýšľal či má vojsť za nimi , alebo príde neskôr. Rozhodol sa pre druhé. Veď večer má schôdzku, čo ak by sa mu stala nejaká nehoda ? Taxikára sklamať nemôže! Veď mu toľko veril. Rozmýšľal o všeliakých veciech a ani nezbadal, ako sa dostal na hlavnú triedu. Naskočil do električky a o pár minút bol v Smaragde. „ Na dnes to stačí,“vravel si pre seba, obliekajúc si druhé šaty. „ Ešte malá beseda s taxikárom a môžem ísť klidne spať. Chvíľu sa ešte zdržal v byte a potom veselo si hvízdajúc kráčal do hotela Klas. „ Ahoj, Milan,“ pozdravil sa s mladým recepčným. „ Ako sa máš?“ „ Dobre...“ „ Joj, veď som sa preriekol,“ zhrozil sa .“ Som preoblečený, nemôže ma poznať.“ To by však nebol Tajomný muž, keby sa nevynašiel. „ Viem , Milánko, že ma nepoznáš, ani ma nemáš odkiaľ. Rozprávali mi o tebe kamaráti, preto viem ako sa voláš. Ja som Bronislav Kramarovič,“ predstavil sa, rýchle si vymysliac meno. „ Tak už sa poznáme,“ povedal Milan s akýmsi čudným, ironickým úsmevom. Tento úsmev veští niečo zlé. „ Milan, už musím ísť,“čaká ma priateľ. „ Len choďte, aby ten váš priateľ nečakal,“ povedal Milan znova s tým istým ironickým úsmevom a ľahkým dôrazom na slove váš. Pomaly z recepcie odchádzal a premýšľal, kto ten Kramarovič môže byť. „ To meno mi je nejaké známe. Viac ho nepoviem. Ach ja blázon, hlupák...“ „ Dobrý večer.“ Prudko sa zvrtol a uvidel taxikára. „ Ach, dobrý večer, už ste tu? Poďte ďalej.“ Vošli do priestrannej miestnosti a vyhliadli si miesto v kúte, kde sedelo iba zopár hostí.Obednali si kávu a začal tichý rozhovor. „ Dôverujete mi?“ „ Veľmi, pane..“ „ Kramarovič.“ „ Áno, pán Kramarovič, veľmi vám verím.“ Vtom si taxikár spomenul, že on sa ešte nepredstavil, pán jeho meno nevie. „ Ja sa volám Groznický.“ „ Veľmi ma teší,“ milo odpovedal Kramarovič. Na chvíľu sa odmlčal a vzápätí pokračoval: „ Tu máte ten odporúčací list, ktorý som vám sľúbil. Zajtra by som chcel navštíviť vašu pani, ak sa mi nič nestane,“ doložil po chvíli. „ A čo by sa vám malo stať?“ „ Zoznámil som sa tu s mladým recepčným Milanom. Ako vám ani jemu som nemohol povedať vlastné meno. V rýchlosti som si vymyslel Braňo Kramarovič a on...“ „ Pane Bože, aj jemu ste ho povedali?“ Tu začal taxikár robiť ani pomätený. „ Nevšimli ste si, ako som sa strhol, keď ste to meno vyslovili? Ale ja som vedel že klamete. Vy ste ten Tajomný muž o ktorom sa hovorí...“ „ Mlčte, mlčte,“ skríkol spolusediaci, ale viac už nemohol...