4. Francúzka v Bratislave
17. 12. 2009
Francúzka v Bratislave.
„ Stanko, ľúbiš ma?“
„ Veď vieš,“ povedal Stano Barský Beate Kornelskej a pozeral jej do očí. „ Len teba, alebo nikoho“, doložil po chvíli.
Stano bol mladík strednej postavy, svalnatý, vyšportovaný. Hlava mu pevne sedela na mohutnom krku a dodávala mu výraz energie a sily. Jeho veľké oči mali krásnu modrú farbu.
Čelo mu zakrývali husté blonďavé vlasy. Pekne krojené ústa často priťahovali Beatu. Mala nízku, útlu postavičku a veselé figliarske oči v tmavej tváričke. Bola milá a jemná . Sedeli spolu v parku na lavičke a tešili sa zo svojej lásky.
„ Stano, už je 2l hodín, poďme rýchlo domov.“ Beata hneď vyskočila a ťahala za ruku ešte sediaceho Stana. Mlčky kráčali parkom. Beata prvá prerušila ticho.
„ Stanko, počuješ?“
„ Čo mám počuť Beuška?“
„ Počujem akýsi vzlykot.“
„ To sa ti iba zdá. Kto by tu mohol plakať.“
„ Nie , Stano, určite to počujem.“
„ Tak poď, ideme sa tam pozrieť. Ukáž smer.“ Prešli kúsok a vzlykot bolo počuť zreteľnejšie. Mladí ľudia sa opatrne blížili k cieľu, ktorým bolo mladé dievča. Beata pristúpila k nemu.
„ Čo ti je, prečo plačeš?“, spýtala sa jej a láskavo položila ruku na jej rameno. Dievča sa prudko trhlo, ale keď zbadalo milú tvár hneď sa uspokojilo.
„ Povedz mi prečo plačeš, možno ti budem vedieť pomôcť.“
„ To dlhý príbeh, ale poviem.“
Bea zbadala cudzí prízvuk a nie dobrú slovenčinu.
„ Nie si odtiaľto?“
„ Aj to dozvieš, sľúb že nikomu nehovoríš.“
„ Sľubujem že nepoviem. Poď k nám, porozprávame sa.“
Beata ju viedla najkratšou cestou z parku a na Stana úplne zabudla. Ten ich odprevádzal až k domu.
„ Už sme tu,“ povedala Bea a tlačila dievča do otvorených dverí. Tá sa trocha nedôverčivo obzerala, no napokon bez obáv vstúpila dnu.
„ Dobrý večer, mami.“
„ Dobrý večer,“ o chvíľu neskoršie pozdravilo dievča.
„ Sadni si u nás,“ povedala pani Kornelská milo. „Hneď idem priniesť večeru.“ Domyslela si, že je to nejaká Beatina priateľka. O chvíľu bola večera na stole.
„ Ako sa voláš, neviem ako ti mám vravieť,“ začala Bea.
„ Volám sa Hidda Cahristová.“
Hidde jedlo veľmi nechutilo, na slovenskú kuchyňu nebola zvyknutá. Tvárila sa však, že jedlo je veľmi dobré. Svoje spravil i hlad.O malú chvíľu sa v kuchyni objavila i domáca pani.
„ Mami, Hidda bude u nás spať.“
„ V poriadku, deti, už je najvyšší čas.“ Beata vtisla mame na pery vrúcny bozk a odišla s Hiddou do svojej izby. Postlala jej na gauči a o pár minút boli obe pripravené k spánku. Mlčanie prerušila staršia a smelšia Beata.
„ Budeš u nás dlhšie Hidduš?“
„ Pokým nesplním úlohu. Potom odídem.“
„ Akú úlohu máš splniť?“ Podotýkam, že Hidda rozprávala veľmi zle po slovensky , preto kvôli zrozumiteľnosti jej slová upravujem.
„ Poviem ti to pekne od začiatku. Pred piatimi rokmi, keď som mala jedenásť, som stratila otca.“
„ Chudera“, prerušila ju Bea.
„ Nie je to tak, ako si myslíš. Nezomrel, pevne verím že žije.“
Potom porozprávala ako sa raz vrátili s matkou domov a na stole našli lístok od otca. Bol zmáčaný slzami. Z listu sa dozvedeli, prečo ich otec musel opustiť. V minulosti bol pirát.Po chhvíli dievča pokračovalo.
„ Odvtedy prešlo päť rokov. Matka sa pocelý čas veľmi trápila, hoci sa predo mňou snažila pretvarovať. Zaumienila som si, že otca budem hľadať. Skončila sa mi povinná školská dochádzka a ja som nechcela ísť ďalej študovať. Matka bola prekvapená, lebo štúdium bolo mojou veľkou túžbou.To jej do môjho úteku zostalo záhadou. Ja som pátrala po otcovi, ale nič som nenašla, čo by nasvedčovalo, kde by sa mohol nachádzať. Raz som zametala jedáleň a zakopla som do parkety. Udrela som si nohu. Ako som si boľavé miesto obzerala, zrak mi padol na parketu. Bola vysunutá z podlahy. Chcela som ju zakopnúť späť, vtom som dostala nápad. Vytrhla som ju a na môj veľký údiv spod dlážky vytŕčali noviny. Odhodila som ich nabok a prezerala ostatné listiny. Nič ma neupútalo. Iba mapa Československa a Bratislavy. Premýšľala som načo to tu môže byť. Na nič som neprišla. Znova som vzala do rúk noviny a začala som v nich listovať. Z fotografie v novinách sa na mňa pozeral otec. Rýchlo som začala čítať článok ,patriaci k fotografii. Dozvedela som sa všetko. Pochopila som , načo tam boli tie mapy. Začala som sa učiť slovensky. Často som sa trápila dlho do noci, ale výsledok sa dostavil.
Pri najbližšej príležitosti som odišla z domu. Som tu, už len musím nájsť otca.“ Posledné slová vyriekla veľmi rýchlo a pozrela na Beatu. Obom sa v očiach zaperlili drobné kvapôčky sĺz.
„ Hidda, máš ťažkú úlohu. Ako ho chceš poznať?“
„ Podľa postavy a snáď si nezmenil priveľmi výzor tváre. A ešte oči. Tie by som určite spoznala.“
„ Ako vidím, veľa toho so sebou nemáš.“
„ Nie, nič.“
„ Moje šaty ti budú malé,“ povedala so smiechom Bea. „ Ja som oproti tebe ako trpaslík. Ale nič to, pôjdeme na nákup.“
„ Nie Bea, i tak si už pre mňa veľa spravila.“
„ Ešte niečo, mala by si napísať mame, aby sa o teba nebála.“
„ Pátrala by po mne, radšej nie!“
„ Pozri, Hidda. Mama sa utrápi a ešte sa jej niečo stane. Akú budeš mať radosť z toho že nájdeš otca, keď stratíš mamu. Napíš jej list a môj priateľ - letec ho vhodí do poštovej schránky v nejakom francúzskom meste. Mama bude vedieť že žiješ, ale nebude mať potuchy kde si. Súhlasíš?“
„ Beatka, si najlepšia priateľka akú som poznala. Hneď zajtra jej napíšem.“
Nežne ju objala a Bea videla malý potôčik sĺz stekajúci po tvári.
„ No dobre, ale už ideme spať,“ nežne povedala Bea.
„ Áno, budem spať. Prvý raz v cudzej zemi, pod cudzou strechou, ale s najlepšou priateľkou.“
Ešte raz sa pozreli na seba a o chvíľu obe tíško usnuli.
„ Stanko, ľúbiš ma?“
„ Veď vieš,“ povedal Stano Barský Beate Kornelskej a pozeral jej do očí. „ Len teba, alebo nikoho“, doložil po chvíli.
Stano bol mladík strednej postavy, svalnatý, vyšportovaný. Hlava mu pevne sedela na mohutnom krku a dodávala mu výraz energie a sily. Jeho veľké oči mali krásnu modrú farbu.
Čelo mu zakrývali husté blonďavé vlasy. Pekne krojené ústa často priťahovali Beatu. Mala nízku, útlu postavičku a veselé figliarske oči v tmavej tváričke. Bola milá a jemná . Sedeli spolu v parku na lavičke a tešili sa zo svojej lásky.
„ Stano, už je 2l hodín, poďme rýchlo domov.“ Beata hneď vyskočila a ťahala za ruku ešte sediaceho Stana. Mlčky kráčali parkom. Beata prvá prerušila ticho.
„ Stanko, počuješ?“
„ Čo mám počuť Beuška?“
„ Počujem akýsi vzlykot.“
„ To sa ti iba zdá. Kto by tu mohol plakať.“
„ Nie , Stano, určite to počujem.“
„ Tak poď, ideme sa tam pozrieť. Ukáž smer.“ Prešli kúsok a vzlykot bolo počuť zreteľnejšie. Mladí ľudia sa opatrne blížili k cieľu, ktorým bolo mladé dievča. Beata pristúpila k nemu.
„ Čo ti je, prečo plačeš?“, spýtala sa jej a láskavo položila ruku na jej rameno. Dievča sa prudko trhlo, ale keď zbadalo milú tvár hneď sa uspokojilo.
„ Povedz mi prečo plačeš, možno ti budem vedieť pomôcť.“
„ To dlhý príbeh, ale poviem.“
Bea zbadala cudzí prízvuk a nie dobrú slovenčinu.
„ Nie si odtiaľto?“
„ Aj to dozvieš, sľúb že nikomu nehovoríš.“
„ Sľubujem že nepoviem. Poď k nám, porozprávame sa.“
Beata ju viedla najkratšou cestou z parku a na Stana úplne zabudla. Ten ich odprevádzal až k domu.
„ Už sme tu,“ povedala Bea a tlačila dievča do otvorených dverí. Tá sa trocha nedôverčivo obzerala, no napokon bez obáv vstúpila dnu.
„ Dobrý večer, mami.“
„ Dobrý večer,“ o chvíľu neskoršie pozdravilo dievča.
„ Sadni si u nás,“ povedala pani Kornelská milo. „Hneď idem priniesť večeru.“ Domyslela si, že je to nejaká Beatina priateľka. O chvíľu bola večera na stole.
„ Ako sa voláš, neviem ako ti mám vravieť,“ začala Bea.
„ Volám sa Hidda Cahristová.“
Hidde jedlo veľmi nechutilo, na slovenskú kuchyňu nebola zvyknutá. Tvárila sa však, že jedlo je veľmi dobré. Svoje spravil i hlad.O malú chvíľu sa v kuchyni objavila i domáca pani.
„ Mami, Hidda bude u nás spať.“
„ V poriadku, deti, už je najvyšší čas.“ Beata vtisla mame na pery vrúcny bozk a odišla s Hiddou do svojej izby. Postlala jej na gauči a o pár minút boli obe pripravené k spánku. Mlčanie prerušila staršia a smelšia Beata.
„ Budeš u nás dlhšie Hidduš?“
„ Pokým nesplním úlohu. Potom odídem.“
„ Akú úlohu máš splniť?“ Podotýkam, že Hidda rozprávala veľmi zle po slovensky , preto kvôli zrozumiteľnosti jej slová upravujem.
„ Poviem ti to pekne od začiatku. Pred piatimi rokmi, keď som mala jedenásť, som stratila otca.“
„ Chudera“, prerušila ju Bea.
„ Nie je to tak, ako si myslíš. Nezomrel, pevne verím že žije.“
Potom porozprávala ako sa raz vrátili s matkou domov a na stole našli lístok od otca. Bol zmáčaný slzami. Z listu sa dozvedeli, prečo ich otec musel opustiť. V minulosti bol pirát.Po chhvíli dievča pokračovalo.
„ Odvtedy prešlo päť rokov. Matka sa pocelý čas veľmi trápila, hoci sa predo mňou snažila pretvarovať. Zaumienila som si, že otca budem hľadať. Skončila sa mi povinná školská dochádzka a ja som nechcela ísť ďalej študovať. Matka bola prekvapená, lebo štúdium bolo mojou veľkou túžbou.To jej do môjho úteku zostalo záhadou. Ja som pátrala po otcovi, ale nič som nenašla, čo by nasvedčovalo, kde by sa mohol nachádzať. Raz som zametala jedáleň a zakopla som do parkety. Udrela som si nohu. Ako som si boľavé miesto obzerala, zrak mi padol na parketu. Bola vysunutá z podlahy. Chcela som ju zakopnúť späť, vtom som dostala nápad. Vytrhla som ju a na môj veľký údiv spod dlážky vytŕčali noviny. Odhodila som ich nabok a prezerala ostatné listiny. Nič ma neupútalo. Iba mapa Československa a Bratislavy. Premýšľala som načo to tu môže byť. Na nič som neprišla. Znova som vzala do rúk noviny a začala som v nich listovať. Z fotografie v novinách sa na mňa pozeral otec. Rýchlo som začala čítať článok ,patriaci k fotografii. Dozvedela som sa všetko. Pochopila som , načo tam boli tie mapy. Začala som sa učiť slovensky. Často som sa trápila dlho do noci, ale výsledok sa dostavil.
Pri najbližšej príležitosti som odišla z domu. Som tu, už len musím nájsť otca.“ Posledné slová vyriekla veľmi rýchlo a pozrela na Beatu. Obom sa v očiach zaperlili drobné kvapôčky sĺz.
„ Hidda, máš ťažkú úlohu. Ako ho chceš poznať?“
„ Podľa postavy a snáď si nezmenil priveľmi výzor tváre. A ešte oči. Tie by som určite spoznala.“
„ Ako vidím, veľa toho so sebou nemáš.“
„ Nie, nič.“
„ Moje šaty ti budú malé,“ povedala so smiechom Bea. „ Ja som oproti tebe ako trpaslík. Ale nič to, pôjdeme na nákup.“
„ Nie Bea, i tak si už pre mňa veľa spravila.“
„ Ešte niečo, mala by si napísať mame, aby sa o teba nebála.“
„ Pátrala by po mne, radšej nie!“
„ Pozri, Hidda. Mama sa utrápi a ešte sa jej niečo stane. Akú budeš mať radosť z toho že nájdeš otca, keď stratíš mamu. Napíš jej list a môj priateľ - letec ho vhodí do poštovej schránky v nejakom francúzskom meste. Mama bude vedieť že žiješ, ale nebude mať potuchy kde si. Súhlasíš?“
„ Beatka, si najlepšia priateľka akú som poznala. Hneď zajtra jej napíšem.“
Nežne ju objala a Bea videla malý potôčik sĺz stekajúci po tvári.
„ No dobre, ale už ideme spať,“ nežne povedala Bea.
„ Áno, budem spať. Prvý raz v cudzej zemi, pod cudzou strechou, ale s najlepšou priateľkou.“
Ešte raz sa pozreli na seba a o chvíľu obe tíško usnuli.