5.Senzácia v hoteli Klas
17. 12. 2009
„ Mlčte, mlčte,“ skríkol Kramarovič, ale viac už nemohol. Stál pri ňom mladý vrátnik Milan ešte s dvomi chlapmi. Žmurol na taxikára a ten pochopil. Mlčal a sedel tíško ako predtým. Len očami prosil Milana ,aby toho chlapa nechal na pokoji. Vrátnik sa však nemohol dostať k slovu. Premýšľal. Žeby to nebol ten muž? Majú iba rovnaké meno? Snáď by tu takto pokojne nesedel!
„ Sadnite si, páni. Nebudete tu predsa nadomňou stáť! No sadnite si!“ Posledné slová vyriekol tak prudko, že dvaja muži čo prišli s Milanom, nie že sa posadili, ale priam sa hodili na stoličku. Iba Milan zostal stáť a premýšľal čo má spraviť.
„ Počúvajte!,“ skríkol napokon a chytil Kramaroviča za golier.
„ Počúvam“, povedal tento kľudne, vedomý si svojej prevahy, ale prudko ho odsotil od seba.
„ Vy ste mi zabili otca, rozumiete?“ Milan sa naň vrhol, ale tento nezvyčajný chlapík stále pokojne sedel a fajčil.
„ Zrejme ste si ma s niekým splietli, nie?“
Aj Milanovi chlapi už vstali zo stoličiek a pustili sa dońho. Začul , ako niekto volá na políciu.
„ Hm, situácia sa stáva napínavejšou,“ pomyslel si, pretože nebol nahlásený na policajnom úrade. Zahasil cigaretu.Okolo stola sa už natlačila hŕba zvedavcov. Niektorí obdivovali že nestráca nervy, iní ho ľutovali, predstavujúc si, akú nakladačku dostane. Jediný taxikár veril, že sa jeho priateľ z tejto šlamastiky dostane. Bol rád, že človek, ktorý chce zachrániť jeho manželku je taký kľudný, chladnokrvný. Do miestnosti sa už nahrnula polícia. Ľudia smutne pozerali na muža, ktorý neprejavoval žiaden strach. Iba sa potuteľne usmieval. Taxikár tento úsmev chápal. Vedel, že sa smeje všetkým, policajtom i zhromaždeným. Policajti hľadeli pred seba.
„ Kde je ten muž! Čo mlčíte?,drsným hlasom sa spýtal jeden z nich. Ktosi z ľudí sa spamätal a ukázal na sediaceho muža.
„ On ?“, nedôverčivo sa spýtal druhý policajt. „ Veď tak pokojne sedí...“
„ Chyťte ho, vravím vám, lebo ešte nám újde. Je to pes..“, začal kričať Milan. Okolo stola nastal zmätok. Ľudia sa celou silou valili na muža. Ten toho využil, šikovne vyskočil zo stoličky a hodil na ňu nejakého chlapíka, ktorý bol zvalený celkom na ňom. Aby si z policajtov ešte viac utiahol začal z celej sily kričať:
„ Ano, chyťte ho lapaja, chyťte!“ Ľudia sa ako zvyčajne pridali a volali.
„ Chyťte ho, chyťte..“
Náš hrdina v zmätku pokojne vyšiel z hotela a pobral sa domov. Len čo vošiel do svojej izby, začal sa preobliekať. Z mladého pána sa stal tlstý, starší pán s prešedivelými vlasmi.
Kde mal schované parochne, líčidlá a množstvo šiat? Nik nevedel o jeho skrýši. Netušili, že on tento dom pozná oveľa lepšie, ako všetci ostatní. Veď v ňom prežil svoje detstvo...
Za pár minút akýsi starý, podnapitý chlapík kráčal dolu schodmi Smaragdu. Vyšiel na ulicu a zamieril k hotelu Klas. Zbadal hŕbu ľudí a niekoľko policajtov. Pripojil sa k nim a jeho podnapité oči sa radostne zaleskli.
„ Čo sa stalo?“,spýtal sa.
„ Ale čosi v Klase!“, dostalo sa mu odpovede.
„ Čo?“
„ Dajte pokoj, choďte do čerta.“
Opitý muž sa nedal odbiť. Vyzvedal sa, pokým sa nedozvedel čo potreboval.
„ Ten vrátnik určite tvrdil, že je to vrah. Treba ho hľadať“,hovoril jeden.
„ Ako ho chcú hľadať v takom veľkom meste“, poznamenal ďaľší.
„ Pravdepodobne ho opíšu v novinách, ale bude to určite neúspešné“, s radosťou poznamenal ktosi zo zástupu. Náš preoblečený opilec sa otočil za hlasom a videl kráčať smutného taxikára.
„ Asi tie slová patrili jemu“, pomyslel si a na chvíľu sa vzdialil od skupiny. Z vrecka vytiahol papierik a napísal:
„ Zajtra večer prídem k vašej manželke, čakajte ma.“
Akoby nič, pokojne dobiehal skupinu. Vmiesil sa do davu a kráčal v taxikárových pätách. Po chvíli celou silou vrazil do taxikára.
„ Prepáčte, zozadu ma niekto posotil“, ospravedlnil sa a kúsok papiera sa ocitol v taxikárovom vrecku.
„ Ba ste si trochu uhli“, zasmial sa taxikár. Vedel, že s opitými ľuďmi po zlom nič nezmôže.
Robotník sa usmial a v očiach mu zažiaril veselý ohník mladosti. Pred policajnou budovou sa skupinka ľudí začala zmenšovať. Odišiel taxikár a hneď za ním i robotník. Prvý si veselo hvízdal od radosti, že tajomného muža nechytili a druhý sa tackal, aby u taxikára nevzbudil podozrenie. Niekoľko minút kráčali ulicou, keď taxikár zastal pred budovou a z vrecka vyťahoval kľúč. Vypadol mu s ním i nejaký papier. Zodvihol ho a čítal: „ Zajtra večer prídem ku Vašej manželke, čakajte ma.“
„ Ja som to vedel, ušiel, príde,“ začali mu hlavou víriť myšlienky. Ako prechádzal prahom domu zbadal prichádzajúceho robotníka. Usmial sa naňho, pretože bol šťastný a robotník mu úsmev opätoval. Zavrel domové dvere a ponáhľal sa povedať drahej žene radostnú zprávu. Robotník nastúpil do električky a doviezol sa pred hotel Smaragd.
„ Kam idete?“, neprívetivo sa ho spýtal vrátnik.
„ Idem známemu pomôcť odniesť batožinu...“
„ Tak choďte!“
Robotník sa placho usmial a priam letel po schodoch. Vstúpil do svojej izby a tíško zatvoril dvere.
„ Je po 2l.hodine. Čo keby som ešte dnes skočil k taxikárovi? Áno, pôjdem. Oblečiem si môj obľúbený kožený šoférsky oblek. Škoda, že tu nemám moje auto. A kto ho vlastne dostal? Istotne snúbenica,“ pomyslel si a začal sa obliekať. Za malý okamih bol tento podivný človek hotový. Vzal si so sebou menší kufrík. Tušil akú chorobu môže mať taxikárova žena. Môže to byť iba...
Taxikárov byt zalial prúd radosti. Rozprával svojej manželke čo sa mu podarilo zariadiť, keď jeho reč prerušilo klopanie. Podišiel k dverám a otvoril ich.
„ Čo si prajete?,spýtal sa nie práve prívetivo, lebo nečakal dákeho šoféra.
„ Pozvete ma ďalej?“
„ Nech sa páči“, mrzuto odpovedal taxikár. Pomyslel si, že ho snáď prišiel volať na nočnú službu. Šofér vošiel dnu a bez dovolenia sa posadil. Domáci sa ledva zdržal poznámky, hoci zvyčajne sa správal ponížene. Teraz však myslel na zajtrajší deň, kedy ho má navštíviť Tajomný muž. Šofér sa zrazu postavil a tľapol taxikára po pleci.
„ Vari ste nedostali moju navštívenku?“
„ Pán K..., Tajomný muž, prepáčte, odpustite mi,ja som...“
„ Viem, písal som , že zajtra. Teraz ma zaveďte k vašej manželke, lebo už je neskoro.“
„ Nech sa páči,“ zajakával sa taxikár a viedol ho do vedľajšej izby.
„ Dobrý večer“, pozdravil príchodzí staršiu pani.
„ Vitajte,“ tíško odpovedala žena zlomeným hlasom. „ Vy ste ma prišiel liečiť? Sadnite si.“
„ Ďakujem, už je neskoro... Prosím, čo vás bolí?“ Chvíľu pobudol u pani Groznickej, potom sa vrátil do kuchyne.
„ Zdravotný stav vašej manželky je síce vážny, ale už sa o ňu obávať nemusíte. O týždeň jej bude podstatne lepšie. Budete jej dávať tieto tabletky, dvakrát denne. Jednu ráno, druhú večer.Rozumiete?“
„ Ďakujem,“ povedal taxikár a z očí sa mu kotúľalo pár veľkých lesknúcich sa sĺz. „ Vy ste ten tajomný muž, o ktorom sa toľko hovorí?“
„ Dajme tomu, možno,“ zasmial sa liečiteľ.
„ Ešte sa chcem spýtať, čo je mojej žene, keď jej lekári nevedeli pomôcť.“
„ To je moje tajomstvo.“
„ Som vám vďačný...,“ taxikár chcel pokračovať, ale muž iba mávol rukou a zberal sa k odchodu. Je to čudák, ale sympatický, pomyslel si a vrátil sa k manželke do izby. Bolo na nej vidieť že sa po návšteve cíti oveľa lepšie.
„ Koľko si mu dal?“, spýtala sa o chvíľu. Taxikár zbledol, ale hneď nadobudol zvyčajnú farbu.
„ Nič. Ani som sa ho nespýtal. Zabudol som. Ale i tak by nebol chcel.“
„ Kto je ten doktor? Ako sa volá?“
„ Neviem, možno ani doktor nie je.“
„ A čím by bol?“
„ Myslím si, že je to ten tajomný muž o ktorom sa tak veľa rozpráva.“
„ Aký tajomný muž?“
„ Ty si o ňom ešte nepočula?“
„ Nie, vieš predsa že stále ležím. Do postele sa mi chýry nedonesú.“
„ Máš pravdu. Hlavné však je, že ťa vytrhol z náručia smrti a tým mi zachránil milovanú ženu. Sme mu veľmi vďační, rozumieš?“
Mlčky prikývla a manžel ju jemne pohladil po vlasoch. Poprosila ho o čaj. Šiel ho naliať a pani počula manželov výkrik.
„Vieš čo som našiel v šálke?“
„To netuším.“
„ Pozri.“ Položil pred manželku desať stokorunových bankoviek „ Bolo to v šálke z ktorej pil. To tam on nechal. Je tu aj lístok.“ Začal nahlas čítať.
„ Nechávam tu pár bankoviek. Iste ste v núdzi.“ Tajomný muž
„ Vravel som ti, že by si nebol vzal peniaze.“
„ Musí to byť človek so zlatým srdcom,“ dojato poznamenala pani. „ Poďme spať. Iste je už veľa hodín.“
„ Jedenásť,“ poznamenal taxikár, hoci sa už blížilo k polnoci.
„ Ešte len? Ja som ospalá. A to sa mi predtým nedalo zaspať,“ skonštatovala žartovne.
„ Veru je čas na odpočinok.“ Začal sa zobliekať...
„ Sadnite si, páni. Nebudete tu predsa nadomňou stáť! No sadnite si!“ Posledné slová vyriekol tak prudko, že dvaja muži čo prišli s Milanom, nie že sa posadili, ale priam sa hodili na stoličku. Iba Milan zostal stáť a premýšľal čo má spraviť.
„ Počúvajte!,“ skríkol napokon a chytil Kramaroviča za golier.
„ Počúvam“, povedal tento kľudne, vedomý si svojej prevahy, ale prudko ho odsotil od seba.
„ Vy ste mi zabili otca, rozumiete?“ Milan sa naň vrhol, ale tento nezvyčajný chlapík stále pokojne sedel a fajčil.
„ Zrejme ste si ma s niekým splietli, nie?“
Aj Milanovi chlapi už vstali zo stoličiek a pustili sa dońho. Začul , ako niekto volá na políciu.
„ Hm, situácia sa stáva napínavejšou,“ pomyslel si, pretože nebol nahlásený na policajnom úrade. Zahasil cigaretu.Okolo stola sa už natlačila hŕba zvedavcov. Niektorí obdivovali že nestráca nervy, iní ho ľutovali, predstavujúc si, akú nakladačku dostane. Jediný taxikár veril, že sa jeho priateľ z tejto šlamastiky dostane. Bol rád, že človek, ktorý chce zachrániť jeho manželku je taký kľudný, chladnokrvný. Do miestnosti sa už nahrnula polícia. Ľudia smutne pozerali na muža, ktorý neprejavoval žiaden strach. Iba sa potuteľne usmieval. Taxikár tento úsmev chápal. Vedel, že sa smeje všetkým, policajtom i zhromaždeným. Policajti hľadeli pred seba.
„ Kde je ten muž! Čo mlčíte?,drsným hlasom sa spýtal jeden z nich. Ktosi z ľudí sa spamätal a ukázal na sediaceho muža.
„ On ?“, nedôverčivo sa spýtal druhý policajt. „ Veď tak pokojne sedí...“
„ Chyťte ho, vravím vám, lebo ešte nám újde. Je to pes..“, začal kričať Milan. Okolo stola nastal zmätok. Ľudia sa celou silou valili na muža. Ten toho využil, šikovne vyskočil zo stoličky a hodil na ňu nejakého chlapíka, ktorý bol zvalený celkom na ňom. Aby si z policajtov ešte viac utiahol začal z celej sily kričať:
„ Ano, chyťte ho lapaja, chyťte!“ Ľudia sa ako zvyčajne pridali a volali.
„ Chyťte ho, chyťte..“
Náš hrdina v zmätku pokojne vyšiel z hotela a pobral sa domov. Len čo vošiel do svojej izby, začal sa preobliekať. Z mladého pána sa stal tlstý, starší pán s prešedivelými vlasmi.
Kde mal schované parochne, líčidlá a množstvo šiat? Nik nevedel o jeho skrýši. Netušili, že on tento dom pozná oveľa lepšie, ako všetci ostatní. Veď v ňom prežil svoje detstvo...
Za pár minút akýsi starý, podnapitý chlapík kráčal dolu schodmi Smaragdu. Vyšiel na ulicu a zamieril k hotelu Klas. Zbadal hŕbu ľudí a niekoľko policajtov. Pripojil sa k nim a jeho podnapité oči sa radostne zaleskli.
„ Čo sa stalo?“,spýtal sa.
„ Ale čosi v Klase!“, dostalo sa mu odpovede.
„ Čo?“
„ Dajte pokoj, choďte do čerta.“
Opitý muž sa nedal odbiť. Vyzvedal sa, pokým sa nedozvedel čo potreboval.
„ Ten vrátnik určite tvrdil, že je to vrah. Treba ho hľadať“,hovoril jeden.
„ Ako ho chcú hľadať v takom veľkom meste“, poznamenal ďaľší.
„ Pravdepodobne ho opíšu v novinách, ale bude to určite neúspešné“, s radosťou poznamenal ktosi zo zástupu. Náš preoblečený opilec sa otočil za hlasom a videl kráčať smutného taxikára.
„ Asi tie slová patrili jemu“, pomyslel si a na chvíľu sa vzdialil od skupiny. Z vrecka vytiahol papierik a napísal:
„ Zajtra večer prídem k vašej manželke, čakajte ma.“
Akoby nič, pokojne dobiehal skupinu. Vmiesil sa do davu a kráčal v taxikárových pätách. Po chvíli celou silou vrazil do taxikára.
„ Prepáčte, zozadu ma niekto posotil“, ospravedlnil sa a kúsok papiera sa ocitol v taxikárovom vrecku.
„ Ba ste si trochu uhli“, zasmial sa taxikár. Vedel, že s opitými ľuďmi po zlom nič nezmôže.
Robotník sa usmial a v očiach mu zažiaril veselý ohník mladosti. Pred policajnou budovou sa skupinka ľudí začala zmenšovať. Odišiel taxikár a hneď za ním i robotník. Prvý si veselo hvízdal od radosti, že tajomného muža nechytili a druhý sa tackal, aby u taxikára nevzbudil podozrenie. Niekoľko minút kráčali ulicou, keď taxikár zastal pred budovou a z vrecka vyťahoval kľúč. Vypadol mu s ním i nejaký papier. Zodvihol ho a čítal: „ Zajtra večer prídem ku Vašej manželke, čakajte ma.“
„ Ja som to vedel, ušiel, príde,“ začali mu hlavou víriť myšlienky. Ako prechádzal prahom domu zbadal prichádzajúceho robotníka. Usmial sa naňho, pretože bol šťastný a robotník mu úsmev opätoval. Zavrel domové dvere a ponáhľal sa povedať drahej žene radostnú zprávu. Robotník nastúpil do električky a doviezol sa pred hotel Smaragd.
„ Kam idete?“, neprívetivo sa ho spýtal vrátnik.
„ Idem známemu pomôcť odniesť batožinu...“
„ Tak choďte!“
Robotník sa placho usmial a priam letel po schodoch. Vstúpil do svojej izby a tíško zatvoril dvere.
„ Je po 2l.hodine. Čo keby som ešte dnes skočil k taxikárovi? Áno, pôjdem. Oblečiem si môj obľúbený kožený šoférsky oblek. Škoda, že tu nemám moje auto. A kto ho vlastne dostal? Istotne snúbenica,“ pomyslel si a začal sa obliekať. Za malý okamih bol tento podivný človek hotový. Vzal si so sebou menší kufrík. Tušil akú chorobu môže mať taxikárova žena. Môže to byť iba...
Taxikárov byt zalial prúd radosti. Rozprával svojej manželke čo sa mu podarilo zariadiť, keď jeho reč prerušilo klopanie. Podišiel k dverám a otvoril ich.
„ Čo si prajete?,spýtal sa nie práve prívetivo, lebo nečakal dákeho šoféra.
„ Pozvete ma ďalej?“
„ Nech sa páči“, mrzuto odpovedal taxikár. Pomyslel si, že ho snáď prišiel volať na nočnú službu. Šofér vošiel dnu a bez dovolenia sa posadil. Domáci sa ledva zdržal poznámky, hoci zvyčajne sa správal ponížene. Teraz však myslel na zajtrajší deň, kedy ho má navštíviť Tajomný muž. Šofér sa zrazu postavil a tľapol taxikára po pleci.
„ Vari ste nedostali moju navštívenku?“
„ Pán K..., Tajomný muž, prepáčte, odpustite mi,ja som...“
„ Viem, písal som , že zajtra. Teraz ma zaveďte k vašej manželke, lebo už je neskoro.“
„ Nech sa páči,“ zajakával sa taxikár a viedol ho do vedľajšej izby.
„ Dobrý večer“, pozdravil príchodzí staršiu pani.
„ Vitajte,“ tíško odpovedala žena zlomeným hlasom. „ Vy ste ma prišiel liečiť? Sadnite si.“
„ Ďakujem, už je neskoro... Prosím, čo vás bolí?“ Chvíľu pobudol u pani Groznickej, potom sa vrátil do kuchyne.
„ Zdravotný stav vašej manželky je síce vážny, ale už sa o ňu obávať nemusíte. O týždeň jej bude podstatne lepšie. Budete jej dávať tieto tabletky, dvakrát denne. Jednu ráno, druhú večer.Rozumiete?“
„ Ďakujem,“ povedal taxikár a z očí sa mu kotúľalo pár veľkých lesknúcich sa sĺz. „ Vy ste ten tajomný muž, o ktorom sa toľko hovorí?“
„ Dajme tomu, možno,“ zasmial sa liečiteľ.
„ Ešte sa chcem spýtať, čo je mojej žene, keď jej lekári nevedeli pomôcť.“
„ To je moje tajomstvo.“
„ Som vám vďačný...,“ taxikár chcel pokračovať, ale muž iba mávol rukou a zberal sa k odchodu. Je to čudák, ale sympatický, pomyslel si a vrátil sa k manželke do izby. Bolo na nej vidieť že sa po návšteve cíti oveľa lepšie.
„ Koľko si mu dal?“, spýtala sa o chvíľu. Taxikár zbledol, ale hneď nadobudol zvyčajnú farbu.
„ Nič. Ani som sa ho nespýtal. Zabudol som. Ale i tak by nebol chcel.“
„ Kto je ten doktor? Ako sa volá?“
„ Neviem, možno ani doktor nie je.“
„ A čím by bol?“
„ Myslím si, že je to ten tajomný muž o ktorom sa tak veľa rozpráva.“
„ Aký tajomný muž?“
„ Ty si o ňom ešte nepočula?“
„ Nie, vieš predsa že stále ležím. Do postele sa mi chýry nedonesú.“
„ Máš pravdu. Hlavné však je, že ťa vytrhol z náručia smrti a tým mi zachránil milovanú ženu. Sme mu veľmi vďační, rozumieš?“
Mlčky prikývla a manžel ju jemne pohladil po vlasoch. Poprosila ho o čaj. Šiel ho naliať a pani počula manželov výkrik.
„Vieš čo som našiel v šálke?“
„To netuším.“
„ Pozri.“ Položil pred manželku desať stokorunových bankoviek „ Bolo to v šálke z ktorej pil. To tam on nechal. Je tu aj lístok.“ Začal nahlas čítať.
„ Nechávam tu pár bankoviek. Iste ste v núdzi.“ Tajomný muž
„ Vravel som ti, že by si nebol vzal peniaze.“
„ Musí to byť človek so zlatým srdcom,“ dojato poznamenala pani. „ Poďme spať. Iste je už veľa hodín.“
„ Jedenásť,“ poznamenal taxikár, hoci sa už blížilo k polnoci.
„ Ešte len? Ja som ospalá. A to sa mi predtým nedalo zaspať,“ skonštatovala žartovne.
„ Veru je čas na odpočinok.“ Začal sa zobliekať...