IX. Zločinecká banda v rukách tajomného
Pavel s Vladom mlčky kráčali tichou ulicou.
„ Pavel, kam vlastne ideme?“, prerušil Vlado ticho.
„ Ideme odhaliť jednu bandu lupičov. Rýchle ti porozprávam o rôznych nástrahách,
aby si neopatrnosťou nevletel do nejakej pasce.“ Pavel opisoval čo všetko pri
predošlej obhliadke zistil a ani nezbadali, že sa nachádzajú v ulici, kde je úkryt
mladých zločincov. Obďaleč starého domu Pavel zastal a pozorne sledoval dom i
okolie.
„ Ja pôjdem prvý, ty sa drž za mňou a dávaj si dobrý pozor.“ Dokráčali k budove,
Pavel smelo otvoril dvere a vošli dnu.
„ Na,“ vzdychol si a zasiahol do spánku lupiča, ktorý sa motal pri dveroch.
Pravdepodobne mal stráž.Klesol bez vydania hláska k zemi. Vlado mu na Pavlov
pokyn zviazal ruky i nohy a do úst mu strčil handru. Kráčali ďalej dlhou, tmavou
chodbou. Zrazu Pavel chytil spoločníka prudko za ruku a presočili spolu priepasť, do
ktorej mali spadnúť.
„ Zbadali nás, buď na pozore. Uvoľnili kúsok podlahy,“ ticho skonštatoval. Odbočili
ku schodišťu. Zdalo sa, že lupiči sa ukryli a nechajú ich na pokoji. Mýlili sa. Sotva
urobili niekoľko krokov hore schodmi, ozval sa nad nimi hrozitánsky rachot. Veľký kus
železa sa zvalil pred Pavla. Ledva stihol cúvnuť dozadu. Železo sa začalo dvíhať a
Vlado chcel rýchlo prejsť. Pavel ho strhol späťa náklad znova dopadol dolu. Keby
nebolo Pavla už by bol Vlado rozmliaždený. Táto hra sa opakovala ešte niekoľkokrát.
Ja vám prejdem cez rozum, pomyslel si Pavel a začal si zobliekať kabát. Vlado robil
to isté.O chvíľu kabáty s výplňou ležali na schodoch a ťažká klada ich priklopila. Keď
sa železo začalo dvíhať, preskočili schody. Jednu nástrahu už mali za sebou. Ktovie
koľko podobných pascí bude pre nás nastražených, premýšľal Vlado. Pavel uvažoval
inak. Doslova utekal hore schodmi. Zastavil sa pri prvých dverách a načúval či dnu
nezačuje nejaký šramot. Bolo ticho, otvoril dvere. Ocitli sa v priestrannej izbe, bola
zariadená poskromne. Miesto stola tu stála vysoká debna a pri nej bola rozheganá
stolička.. Pavel žmurkol na Vlada a podišiel k debne.Zodvihol ju. Pod ňou sa črtala
tmavá chodba neurčitej hĺbky.
„ Poď za mňou,“ precedil Pavel pomedzi zuby a začal zostupovať dolu. Vlado mu bol
v pätách. Chodba sa asi po 20-ich metroch začala rozširovať. Jej šírka bola takmer
dva metre. Obaja horeli nedočkavosťou, keď Vlado skríkol:
„ Pozri , dvere.“ Vzápätí bolo počuť hrozný krik, ale to už Pavel priskočil k dverám a
bleskovo zatiahol ťažkú závoru.
„ Vzdajte sa , ste lapení. Neklaďte žiadny odpor!“, nariadil hrozivým hlasom. Znútra
sa ozval hrozivý rev bzabelých ľudí.
„ Odtiaľto nám neujdú. Sú tu dobre zatvorení.“
„ Myslíš siže tu nemajú iný východ ako tento?“
„ Zaiste že nie. Ešte to dobre zadebníme a pôjdeme spať.“ Začali nosiť debny, rôzne
trámy a všetko čo sa ako tak dalo upotrebiť postavili pred dvere. Ustatí kráčali hore.
„ Vlado ty tu zostaneš, ja pôjdem do mesta povylepovať papiere.“ Vytiahol z vrecka
niekoľko čistých papierov a fixy. Začal písaťa Vlado mu odpisoval, aby to bolo
rýchlejšie. Text znel nasledovne:
„ Vážená polícia! Bandu, ktorú ste vy nemohli chytiť mám pod kontrolou.Vydám Vám
ju pod podmienkou, že v žiadnom prípade neuškodíte mojej osobe, to znamená že
budem voľný. Zvážte moju ponuku a čím skôr mi dajte vedieť Vaše rozhodnutie.!“
Tajomný muž
„ Pavel, čo chceš tým docieliť?“
„ Neskôr... Už idem.“ Bolo vidno že je nervózny.
„ Ponáhľaj sa.“ Pavel vyšiel z budovy a vkĺzol do tichej noci. Papiere vylepil na
rušných miestach a jeden i na Harkovu bránu, dokonca zvnútra. Pomaly kráčajúc sa
pobral naspäť k Vladovi. Ten ho už netrpezlivo očakával.
„ Konečne, že si už tu“, vzdychol si a ukázal na dve lôžka, ktoré narýchlo priprevil.
„ Si šikovný“, pochválil ho a poberal sa spať.
„ Hm, s ním sa teraz nedá hovoriť“, pomyslel si Vlado a tiež si ľahol. Za okamih obaja
zaspali.