Poézia

„ Dnes mám ísť do Smaragdu,“ premýšľala ráno Jana Minárová. „ Ale načo, veď ja ho
nepoznám? Mám ísť, nemám, mám, ... mám. Keď mi takto vyšlo. pôjdem. Veď čo sa
mi môže stať.“
Pozrela na hodiny. Keď videla, že je iba osem, zostala v posteli. Až po deviatej vstala
a začala sa obliekať. Zo skrine vybrala bledomodré šaty s drobnými kvietkami. Veľmi
jej pristali. O pol desiatej vyšla z domu s úsmevom na tvári a uberala sa k hotelu
Smaragd.
„ Kdeže ho nájdem v takom hoteli, keď neviem ani len krstné meno“, premýšľala Jana
pri vstupe.
„ Dobré ráno, slečna Minárová.“
Jana zdvihla hlavu a pred sebou videla mladého vysokého muža s čiernymi, krátkymi
fúzikmi.Zostala v pomykove, pretože nevedela, kto ten mladík je.. Usmiala sa a
chcela ísť ďalej.
„ Ku komu idete, slečna?“
„ Neviem...“
„ Ku mne, poďte.“

„ K vám? Čo vás to napadá?“
„ Sľúbili ste mi, že prídete o desiatej do Smaragdu.“
„ Áno, ale vy ste to určite nebol.“
„ Bol. Všetko vám vysvetlím. Poďte.“ Než sa Jana spamätala už ju mladík ťahal ku
výťahu. Nemala odvahy sa mu vytrhnúť. O chvíľu stáli pred dverami. Odomkol ich a
pustil Janu dopredu.Placho sa obzrela.Premýšľala či má vstúpiť, alebo nie. Čo ak si
tento mladík vypočul
na ulici rozhovor toho pána s ňou, čaká ju tu a ...
„ Nebojte sa, slečna, smelo môžete ísť. Som to naozaj ja,“ povedal mladík, keď
zbadal jej rozpaky. Jana sa ešte raz naň pozrela a vstúpila do veľkej prepychovo
zariadenej izby.
„ Sadnite si.“
„ Ďakujem.“ Tíško sa usadila a očami blúdila raz po mladíkovej tvári, potom po
miestnosti. Premýšľala , ako môže mať človek dve podoby.
„ Toto nemôže byť on,“ zaumienila si po chvíľke uvažovania.
„ Slečna, viete prečo som vás tu volal?,“ začula mladíkov hlas.
„ Nemám ani tušenia.“
„ Slečna Minárová, chcete sa vydať?“
„ Ja? Nie!“, odpovedala veľmi rázne.
„ Prečo? Veď Pavel je mŕtvy.“
„ Vy ste ho poznali?,“ spýtala sa udivene.
„ Áno, dobre som ho poznal.“
„ Odkiaľ?“
„ Zo štúdia. Spolu sme študovali na vysokej škole.“

„ Porozprávajte mi o ňom niečo. Čo mi asi nepovedal.“
„ Dobre, poviem vám čo pravdepodobne neviete.“ Mladík vstal, podišiel k malej
poličke a vybral z nej likér. Nalial a očami ponúkol Janu, ktorá s úsmevom štrngla
svoj pohár o pohár mladíka.
„ Jana.“
„ Ja neviem ako sa voláte.“
„ Prepáčte, veď som sa nepredstavil. Pavel. Volajte ma Pavel, dobre?“
„ V poriadku, Pavel.“
„ Jana, ľúbila ste okrem Pavla aj niekoho iného?“
„ Nie, nikdy.“
„ Jana, viem že áno.“
„ Nie, to je lož,“ skríkla Jana.
„ Upokojte sa, hneď vám to vysvetlím. Predstavte si, že sa Pavel počas štúdií
zoznámil s chlapcom, ktorý sa naň úplne podobal. Pavel bol bohatý a pretože boli
dobrí priatelia, po ukončení štúdií sa ho rozhodol zobrať do Bratislavy. Nikto o
tejto podobe nevedel, každý poznal iba Pavla Chudého. Ivan, tak sa mladík volal,
zastupoval Pavla občas v laboratóriu. A predstavte si, že ho chcel zastúpiť i v láske.“
Jana vykríkla: „Bože môj, tak to pre mňa?“
„ Začal chodiť za vami. Netušila ste, že je to niekto iný ako Pavel. Ten tiež o tom
nevedel. Raz, ako šiel za vami, začul z izby rozhovor. Podľa hlasu spoznal Ivana.
Chcel vtrhnúť do izby a zlikvidovať toho, kto mu kradne poklad nesmiernej ceny. Bol
by však vyzradil svoje tajomstvo a preto potichu odišiel. Dával na Ivana pozor, aby sa
s vami nestretával. Raz večer však Pavla v parku Ivan prepadol. Chcel sa ho zbaviť,
aby ste zostali iba jemu.“
„ Ako to vy tak dobre viete?“
„ Drahá Janka, je to na dlhé rozprávanie, dostaneme sa k tomu pri ďaľšom stretnutí.
Už je neskoro, odprevadím vás.“
Nezvládla sa na odpor, poslušne sa zodvihla a nový známy ju odprevadil z hotela
a zavolal taxík...