Poézia

Mladá slečna, ktorá nebola nikto iný ako Pavel, kráčala k hotelu Klas.Je to
prepychový, sedemposchodový hotel. V prízemí sa nachádza jedáleň, do ktorej
vstúpila slečna. Mlčky prechádzala pomedzi stoly a cítila, že oči mladých mužov sa
upierajú na jej postavu. Bola prepychovo oblečená, hneď bolo vidno, že pochádza
z „ lepších kruhov.“ Deva sa nepríjemne cítila, na toto nebola zvyknutá. Pevne si

zaumienila, že viacej v ženských šatoch nepôjde. Nevedomky sa pozrela do kúta
jedálne a na svoje veľké prekvapenie zistila, že za stolíkom sedí pán Harko s Janou
Minárovou. Na ich tvárach panoval úsmev a o niečom živo debatovali. Jana mala
očividne dobrú náladu. Pavel si sadol k najbližšiemu voľnému stolíku v ich blízkosti.
Vypočul si kúsok rozhovoru.
„ Už ste zabudli na svoju lásku?“
„ Ako by som mohla,“povedala smutne, ale Pavel vedel, že smútok iba predstiera. „
Keby sa vám aspoň podarilo nájsť jeho vraha.“
„ Slečna, toho nedostaneme, pokým nám to neprezradí...“ K vedľajšiemu stolu sa
blížil čašník, preto Harko stíchol.
Slečna od vedľajšieho stola si objednala kávu a zmrzlinu.
„ Ak by nám to nepovedal tajomný muž,“ začal Harko a netušil, že spomínaný sedí
tak blízko. Prišiel si pre dopis, ktorý mu policajt pred hodinou písal.
„ Nejako sa na toho muža spoliehate.“
„ Ešte sa dlho budeme. Momentálne máme veľké problémy.“
„ Aké?“
„ Máme tu nejakú čertovskú bandu. Pred týždňom vyplienili štyri obchody,
predvčerom vykradli banku a najhoršie na tom je, že im nemôžeme prísť na stopu.
Verím, že tajomný muž by to dokázal.“

„Možno, ale ako sa dozvie, že potrebujete jeho pomoc?“
„ On vie všetko, zaručene už má tú bandu v
„ Pôjdeme?“
„ Prosím, môžeme ísť. Vonku sa lepšie porozprávame.“
Ako Jana vstávala, slečna od vedľajšieho stola jej tíško povedala „žije“.Div že
nespadla z nôh. Vedela, že si musí dávať pozor, aby niečo nepokazila.
„ Čo sa vám stalo?“, spýtal sa Harko, lebo zbadal že Jana zbledla.
„ Pomyslela som si na Pavla a prišlo mi zle:::“
Len čo dvojica vyšla z jedálne, slečna sa pozorne zadívala na vedľajší stôl a zbadala
čo chcela. Odtisla vázu a vybrala dopis spod obrusa. Bola spokojná. Mala list od
Harka a to jej stačilo. Dojedla zmrzlinu a chcela odísť. Vtom prišiel k nej nejaký
mladík a prosil ju , aby pár minút ešte zostala. Stavím sa, že toto je ten Vlado,
uvažovala pozerajúc na mladíka.
„ Chcem sa vás na niečo spýtať. Poznáte Janu Minárovú?“
„ No,a ?“
„ Má nejakého milého?“
„ Mala, ten bol však zavraždený a či si potom našla, to už neviem.“
„ Ten Pavel Chudý bol jej snúbenec?“
„ Ano, bol.“
„ Potreboval by som sa s ňou porozprávať, ale neviem kde teraz býva.“
„ Pozajtra večer ju pošlem pred hotel Smaragd. Príďte. A kto jej mám povedať že
ste?““ „
„ „Prepáčte, že som sa nepredstavil. Som Vlado Renčík.“
„ Ingrid Majerová.“

„ Teší ma“, povedal Vlado.
Slečna sa pozrela na hodinky a zbadala, že sa malá ručička blíži k jedenástke.
„ Už musím ísť domov“.
„ I ja odchádzam. Ak dovolíte, kúsok vás odprevadím“.
„ Ďakujem, bývam blízko“, s úsmevom doložila Ingrid. Vlado sa však nedal odbiť,
napokon privolila. Mlčky vyšli z hotela a kráčali dolu ulicou. Zmenila smer cesty, aby
Vlado nevedel kde býva.
„ Slečna“, povedal Vlado a prudko otočil Ingrid k sebe. „ Vy ste muž“. Ingrid stála
oproti a oči,doteraz také kľudné, hypnoticky hľadeli na Vlada a prebodávali ho krížom
- krážom. Ten stál pokojne a premeriaval si jej postavu, ktorá nebola o nič menšia
ako jeho.Ešte chvíľu stáli mlčky a slečna preriekla:
„ Čo odo mňa chcete? Nechajte ma odísť, lebo spravím poplach.“
„ To sa nestame,“ povedal Vlado a pevne jej chytil rameno.“ Nie si žena!“
„ Dobre,“ povedal Pavel už mužským hlasom.“ Som muž.“
„ Prečo si takto preoblečený ?“
„Ty sa budeš starať do mojich súkromných vecí,“ zareval ani tiger, prudko vymrštil
ruku a zasiahol Vladovi pravé oko. Ten padol a na chvíľu stratil vedomie. Víťaz
odchádzal z bojišťa a rýchlymi krokmi smeroval do hotela Smaragd. Bola už skoro
polnoc, keď sa ukladal spať. Vlado sa medzitým prebral. Oko ho veľmi bolelo.
Premyslel si, že takto cestovať nebude. Najbližšie je Smaragd, tam prenocujem,
uvažoval. Ak by bol tušil, že jeho nepriateľ je tak blízko, istotne by tam nešiel.
„ Dobrý večer,“ pozdravil vľúdne recepčného. Ten- nič.
„ Dobrý večer,“ zopakoval hlasnejšie a zamestnanec zdvihol hlavu.
„ Už noc. Čo chcete?“
„ Prosím vás, máte voľnú izbu?“
„ Nemám“. Zrazu si niečo rozmyslel a povedal. „ Mám tu dve izby voľné, ale jeden
pán si nepraje aby tam bol niekto ubytovaný. Vraj by bol vyrušovaný.“
„ Nezaujíma ma, čo si kto praje. Nemám kde spať.“
„ No pozor! On si tie izby platí:“
„ Tak ďakujem. Dovidenia.“
„ Blázon,“ uľahčil si recepčný. „ Človek mu chce zohnať izbu a on odíde.“ Tento
človek bol malej, územčistej postavy. Z okrúhlej tváre hľadeli vodnaté oči a vytŕčala
ryšavá briadka. Bol to sluha inžiniera Chudého. Ten ho samozrejme poznal, ale
zamestnanec nemal tušenia že má v hoteli predchádzajúceho pána. Vlado sa vyspal
v malej noclahárni a ráno navštívil niekoľko obchodov. Do izby si priniesol hŕbu šiat,
perochne, líčidlá...Začal sa maskovať. Išlo mu to pomaly, ale keď prácu skončil,
bol so sebou spokojný. Bolo desať hodín ,keď vyšiel do ulice. Bol z neho starý pán
a zameril k Smaragdu. Milo pozdravil včerajšieho recepčného, ktorý nevedel, že
s týmto zákazníkom už rozprával.
„ Synovec mi prepustí izbu, platí si dve naviac. Sme dohodnutí. Kde ho nájdem?“
„ Druhé poschodie vľavo, izba číslo 28.“
„ Ďakujem“, povedal starký a strčil recepčnému pár korún. Bol so sebou spokojný a
vôbec si nevšimol ako čiesi oči vrhajú naň zúrivý pohľad.

„ Toto je určite ten Vlado čo som ho včera udrel. Myslí si, že ma dobehne. No to
teda nie!“ Bol práve na odchode a nechtiac si vypočul daný rozhovor. Nepozorovane
sa vytratil z hotela. Vedel, že návštevník odíde s dlhým nosom a bude musieť prísť
inokedy. Blúdil ulicami asi dve hodiny. Práve prechádzal okolo malej vinárne, keď
zbadal známy pár očí. Rozhodol sa, že pôjde dnu. Vstúpil do menšej miestnosti a
hľadal voľný stolík. V kúte zbadal jeden voľný, ktorý mu vyhovoval. Krokom ľahkým
sťa pierko kráčal miestnosťou. Sadol si a objednal fľašu šampanského.
„ Prešiel som mu cez rozum,“ myslel si Vlado. Tiež spoznal príchodzieho. Pavel cítil
na sebe Vladov pohľad a začal si ešte s väčšou chuťou upíjať z plného pohára.
„ Len sa opi,“pomyslel si Vlado. Netušil, že muž pije obyčajnú vodu, ktorú si šikovne
vytiahol z tašky a vymenil s originálom. Keď fľaša zostala prázdna, zavolal čašníka
aby zaplatil. Poprosil ho, aby mu priniesol ešte dve fľaše od vína, ktoré budú
naplnené vodou. Ten sa naňho nechápavo pozrel. Bolo potrebné vysvetlenie.
„ Pozrite,“ začal. „ Už som vypil jednu, viac by som nezniesol. Nechcem tu tak
naprázdno sedieť. Samozrejme riadne zaplatím obidve fľašky.“ Podal mu peniaze.
Nechcel výdavok, sprepitné bolo pomerne veľké. Čašník ochotne bežal splniť pánovu
požiadavku. Bol rád, že si dobre zarobil. Veď za vodu sa tu neplatí. Pavel pozoroval
Vlada a zbadal ako sa teší že sa opije. Po prvej fľaške vody začal ospalo zívať a po
druhej ledva vstal zo stoličky. Kolísavým krokom vyšiel z vinárne a zbadal , že aj
Vlado sa poberá preč. O malú chvíľu ho dostihol.
„ Ďaleko, ďaleko?“, spýtal sa Vlado aby nejako začal rozhovor.
„ Len do Smaragdu“,odpovedal mu opitým hlasom. Jeho nenávisť k Vladovi začala
v tejto chvíli ustupovať do pozadia. Cítil, že tento mladík, ktorý nemá viac rokov ako
on má podobnú povahu. Hodil by sa k nemu. Je rovnako dôvtipný...
A čo pociťoval k neznámemu Vlado? Rozmýšľal, že mu vlastne nič nie je do iného
súkromia, ale tušil, že tento muž má nejakú vážnu príčinu, prečo takto koná. I tak od
svojej myšlienky dozvedieť sa o tom viac neupustil.
„ Vy ste ubytovaný vo Smaragde?“
„ Presne ako vravíte.“
„ Ja som tam dnes bol, ale majú všetko obsadené. Teda okrem izieb ,čo si platí
nejaký chlapík.“
„ Zhodou okolností, ten chlapík som práve ja.“ Navzájom sa predstavili, samozrejme
obaja vymyslenými menami a potriasli si pravice.
„ Na koľko dní by sta potreboval izbu?“
„ Na päť dní.“
„ Sme dohodnutí. Môžete ísť hneď so mnou, ak už nemáte žiadny program.“
Rozhovor pomaly plynul ďalej, až sa ocitli pred Smaragdom.
„ Nech sa páči“, uklonil sa Pavel zdvorilo a pustil Vlada vpred.
„ Ten mladý pán tu nebol“, hneď referoval vrátnik, len čo zbadal prichádzajúcich.
„ Ďakujem, už som s ním rozprával“. Kráčali mlčky k výťahu a vyviezli sa na druhé
poschodie.
„ To je môj terajší byt.“ Otvoril dvere a pustil Vlada do prepychovo zariadenej izby.
Ten si ešte ani jedným očkom nestihol izbu prezrieť, keď mu bolo ponúknuté , aby

sa na chvíľu posadil, že zapijú obchod - ubytovanie. Vlado videl, ako Pavel vyťahuje
z tašky fľašu šampanského.
„ Veď ste brali vo vinárni iba tri fľašky a tie ste tam vypili.“
„ Vravíte to tak určite“, zasmial sa Pavel, „ako keby ste sa stále pozerali na mňa.“
Vlado bol v pomykove, nevedel odpovedať. Netuší ten človek niečo? Hneď túto
myšlienku zavrhol zbadajúc príjemnú tvár svojho spoločníka.
„ Bral som tri, to je pravda. Aj som tri vypil, ale túto som mal v taške už predtým.“
Vytiahol krásne poháre a položil ich na stôl. Nalial, obaja zdvihli poháre a pozreli si
do očí. Vlado zasa ucítil na sebe jeho hypnotický pohľad.Odtiahol na chvíľu zrak,
ale Pavel ako by si to nebol všimol. Dopili, nalial ďaľší a o chvíľu bola fľaša prázdna.
Tomu chlapovi už nie je nič. a vypil tri a pol fľaše, uvažoval Vlado.
„ Piť už nemáme čo, ideme obzrieť izbu.“ Otvoril izbu číslo 27, ktorá bola rovnako
zariadená ako predošlá,iba stôl a posteľ boli opačne. Stoly oddeľovala od seba
stena. Rozlúčili sa a Vlado bol šťastný že môže byť konečne sám. Bolo mu
v parochni teplo, pretože nebol na ňu zvyknutý. Sadol si na posteľ a premýšľal, čo
má ďalej podniknúť. Jeho sused vo vedľajšej izbe vliezol pod stôl. Myslíte si, že sa
zbláznil? Ale nie! Pavel mal v stene navŕtanú dieru asi o priemere 3 cm. Ňou mohol
pozorovať, čo sa robí vo vedľajšej izbe. Preto prehodil stôl na opačnú stranu, aby
otvor nebolo vidieť. Mal výborný výhľad na posteľ, lebo predpokladal, že tam sa
obyvateľ izby bude zdržiavať najviac. Dám si už tú parochňu dolu, čo sa budem
potiť, veď v prípade potreby si ju rýchle nasadím, uvažoval Vlado nemajúc tušenia,
že je objektom záujmu. Pavol bol vo vytŕžení. nemýlil sa. pomaly vychádzal spod
stola. Čo urobím, premýšľal a hneď ho napadla báječná myšlienka. Cigarety. Áno ,
cigarety. Vyšiel z izby, spravil dva kroky a stál pred Vladovými dverami. Chcel pozrieť
kľúčovou dierkou, ale bola upchatá. To je celkom moja krv. Je opatrný. Zaklopal na
dvere. Nič. Klopanie opakoval, zasa nič. Do tretice počul ospalý hlas Vlada.
„ Kto je? Čo si prajete?“
„ Prepáčte, to som ja, zabudol som si u vás cigarety a nemám v zásobe
Len si ich zoberiem a nebudem rušiť.“ Pavel trocha koktal, čo si Vlado vysvetľoval
nervozitou, že ho musí otravovať.Pomaly vstával a šiel otvoriť dvere. Parochňu mal
veľmi pozorne nasadenú na hlave.
„ Nech sa páči, len si ich zoberte.“ Pavel podišiel k miestu kde sedel a šikovne tam
cigarety položil. Vzal ich a víťazoslávne ich držal v ruke. Vlado sa milo usmial a tešil
sa , že ho sused rýchlo opustí. Ten sa však nemal k odchodu. Pozeral sa a podivne
sa usmieval.
„ Dosť bolo komédií.“ Vlado sa na neho nechápavo pozrel a mrzuto sa spýtal:
„ Nerozumiem. Neviem si dobre vysvetliť vaše slová.“
„ Nie? Tak sa teda spýtam inak. Prečo človek, ktorý má také pekné vlasy ako vy nosí
parochňu?“
„ Akú parochňu? Čo to tárate!“ Nevedomky si siahol na ňu či si ju zle nenasadil.
„No tak Vlado,“ začal Pavel veselým hlasom. „ Daj si ju dolu. Vieš , nesvedčí ti. Keď
sme boli prvý raz spolu, bol si krajší.“ Vlado sa zrútil do kresla.
„ Ako to môžete vedieť?“

„ Ukľudni sa. Budeme kamaráti. Uvidíš. Všetko ti vysvetlím a budeme si tykať.“
Vlado nemohol pochopiť ako tento muž môže vedieť že má na hlave parochňu. Veď
sa tak dôkladne maskoval.
„ Vlado, nezúfaj. Vždy sa všetko nepodarí. Nesmieš hneď vešať hlavu.“
„ Tak čo mám robiť?“
„ Porozprávaj mi pekne od začiatku prečo si sa preobliekol.“
„ Dobre. Vtedy v hoteli si sa mi zdal podozrivý. Istú vetu si povedal čisto mužským
hlasom. Vieš ako sme sa pobili. Ponáhľal som sa niekam vyspať. Vošiel som práve
do Smaragdu, kde nemali voľnú izbu. Z rozhovoru som vycítil, že ten snobský hosť
môžeš byť ty. Rozhodol som sa preobliecť a niečo o tebe prezvedieť. Čo bolo potom
už vieš, je to jasné. Teraz si na rade ty.“
„ Ja ti tiež poviem všetko. Moja priateľka Jana Minárová mi rozprávala o tebe, ako
ste sa zoznámili. Pýtala sa ma o radu. Povedal som jej , že si ťa trocha preverím ako
to myslíš. Prvý raz sme sa stretli v Klase. Myslel som, že budem mať od teba pokoj.
Nestalo sa. Keď si pričiel do Smaragdu, vypočul som si tvoj rozhovor s recepčným.
Vedel som že si to ty, i keď si bol preoblečený. I ja som okamžite zmenil svoj výzor
a ponáhľal som sa ťa hľadať. Nemohol som ti prísť na stopu. Až po dvoch hodinách
som ťa objavil vo vinárni. Ostatné už vieš.“
„ Dobre, ale ako si vedel o parochni?“
„ Pozri pod stôl a pochopíš.“ Vlado zbadal pod stolom otvor a zistil, že Pavel je
omnoho dôvtipnejší než si myslel.
„ Ale i ty si zamaskovaný, tiež nie si starý. Vidím tvoje ruky.“
„ Je to pravda, mňa však k tomu vedie niečo, o čom nateraz nemôžem
„ Nehnevaj sa , nechcem vedieť tvoje tajomstvo. Určite máš pre takúto zmenu vážny
dôvod.“
„ V poriadku. Budeme priateľmi. Dobre?“ Vlado sa nestačil dostať z prekvapenia a
Pavel si už stŕhal z tváre masku.
„ No takto vyzerám,“ usmial sa a ukázal svoju pravú tvár.
„ Si pekný,“ úprimne ho obdivoval Vlado.
„ Ale ba, ako každý druhý.“ Pavel bol skutočne mimoriadne príťažlivý muž. Ak by ho
Jana bola videla tak ako Vlado, bola by najšťastnejšou osobou na svete. Jana však
jeho skutočnú podobu zatiaľ nemohla vidieť. Vedela však od neho že Pavel žije a to
jej úplne stačilo ku šťastiu. Chodila usmiata, v očiach jej blčal žiarivý ohníček, ktorý
sa rozhorel väčšmi vždy pri spomienke na Pavla. A to bolo poslednú dobu neustále.
Jemu zasa stačilo vidieť milovanú ženu šťastnú. Naviac si našiel priateľa. Vlado
bol nadšený tiež a vopred sa tešil, že mu bude pomáhať vo veciach o ktorých toto
mesto ani nesnívalo. Väčšia časť jeho mozgu sa ale zaoberala Janou, tou istou,
ktorá nedávala spávať ani Pavlovi. Ten vedel, ža Vlado Janu ľubi, opačne nobolo ani
potuchy o tom, že Jana bola Pavlova snúbenica. Bola veľkým cieľom oboch mužov.
Jeden z nich sa jej bude musieť vzdať. Vlado či Pavel? Pavel ľúbi Janu, ona jeho.
Vlado ju miluje tiež, ale či i ona jeho? Hoci miluje Pavla predsa cíti, že sa jej v mysli
zjaví mužná, ramenatá Vladova postava. Je to láska? Alebo cíti k nemu iba prieteľskú
náklonnosť? Najskôr to druhé.

„ Pavel“, ozval sa Vlado. „ Môžem si izbu nechať i teraz, keď ju už nepotrebujem?“
„Určite, veď ty ma nebudeš vyrušovať. A verím, že tu budeš dlhšie ako pár dní.“
Pavol žmurkol na priateľa svojimi krásnymi očami.
„ A teraz už spať. Je neskoro.“ Ešte jedno objatie na znak priateľstva a Pavel odišiel
do vedľajšej izby. Natiahol sa oblečený na posteľ a premýšľal o tom , čo včera počul
v Klase od Harka.
„ Pôjdem sa ešte dnes pozrieť na tú bandu,“ pomyslel si a vstal z postele. „ Zaručene
to bude partia ku ktorej patria i tí dvaja mladíci.“ Zamaskoval sa a tíško vychádzal
z izby.
„ Kde ide?,pomyslel si Vlado. Nespal a pozoroval svojho suseda dierou v stene. Bol
učenlivý. „
„Idem i ja“. O dve minuty vyšiel za priateľom. Tíško za ním kráčal a keď videl že
zabočuje do
odľahlej ulice oslovil ho.
„ Pavel?“ Otočil sa za hlasom a prekvapene zvolal. „ Vlado, kam ideš?“
„ Za tebou, prečo si ma nezavolal, veď sme priatelia.“
„ Bál som sa, že by si to nedokázal.“ Rýchle mu rozpovedal celý príbeh a obaja sa
odvážne pustili do nového dobrodružstva.