Poézia

Krásne teplé ráno a šteklivé lúče slnka zobudili spiacu Hiddu a Beatu. Dievčatá
rýchle vyskočili z postele a začali sa obliekať.
„ Hidduš, vieš čo si mi včera slúbila?“, spýtala sa Bea.
„ Myslíš ten list?“
„ Áno.“
„ Ten samozrejme napíšem.“ Po bleskovej rannej toalete usmiate vbehli do jedálne.
„ Vitajte, deti,“ nežne ich privítala a objala pani Kornelská. „ Čo ste si tak privstali, veď
je iba pol siedmej. Mohli ste si ešte pospať.“
„ Nie, mami, už sme vyspaté.“
„ Dobre, hneď budú raňajky, zatiaľ sa porozprávajte.“ Pani Kornelská odišla a
nechala dievčatá osamote. Rozhovor medzi dievčatami bol mimoriadne krátky,
pretože pani Kornelská obratom priniesla jedlo. Hladné dámy ho zhltli čo by do troch
narátal a poberali sa do izby.
„ Mami, ideme hore písať list, aby ho Dostáv mohol ešte dnes odniesť so sebou..
Neruš nás, prosím.“ Beata vytiahla papier a pero a Hidda sa pustila do písania.
Riadok za riadkom pribúdalo múdrych, uvážených viet, ktoré Bea diktovala a Hidda
ich prekladala do francúštiny.
Po skončení napísali na obálku adresu a ticho vykročili zaniesť list Dostávovi. Cestou
sa pár krát zmienili o otcovi a ich slová zachytil mladý muž. Nebol to nik iný ako
náš „ tajomný muž“ i keď zasa inak zamaskovaný.
„ Hovorí slabo po slovensky a akoby mala francúzky prízvuk. Áno, je to ten istý
prízvuk... Ale čo tu robí,“uvažoval . Zbystril sluch, pretože dievčatá rozprávali o
niečom zaujímavom.
„ Neboj sa, otca nájdeš a mama si bude myslieť že si cez hranice neprešla, že si
doma. Všetko sa dobre skončí.“ Vtom Hidde vypadol list z ruky. Pavel sa bleskovo
zohol pre list a prečítal adresu.
„ Nech sa páči,“ podával Hidde list a ruka sa mu triasla. „ Cahrist, Cahrist, nebude
to môj sluha? Veď som našiel na zemi kúsok papiera na ktorom bolo napísané
Cahr. A nerozprával dobre slovensky. Môže to byť on. Skúsim jej pomôcť. Snáď sa
nemýlim,“uvažoval. Ešte chvíľu kráčal za dievčatami a potom ich oslovil.
„ Slečny, príďte približne o dve hodiny do hotela Smaragd. Tajomný muž má pre
vás prekvapenie. Je to vo vašom záujme.“ Než by si ho boli lepšie všimli, zmizol
bez stopy. Dievčetá chviľu mlčky a prekvapené stáli na chodníku, potom pokračovali
s listom k Dostávovi.
Ticho prerušila Hidda
„ Bea, asi pán tajomný mi chce pomôcť nájsť otca. Čo myslíš?“
„ Pochybujem , že by sa to za takú krátku dobu dozvedel . Ale všetko je možné. O
malú chvíľu sme u Dostáva a mrkneme sa i do hotela.“ Zakrátko stáli pred malou
peknou vilkou. Bea zazvonila. Otvoril mladý muž.
„ Ahoj Beata i vy mne zatiaľ neznáma slečna,“ pozdravil. „ Poďte ďalej.“

„ Veľmi ponáhľame, mám na teba jednu prosbu. Kedy letíš do Francie?“
„ Za štyri dni. Čo potrebuješ?“
„ Hodil by si do schránky tento list v hociktorom francúzkom meste? Urobíš to pre
mňa?“
„ Samozrejme. Skutočne nepôjdete ďalej? Mama ťa už dlho nevidela.“
„ Pozdrav ju. Určite sa v krátkom čase zastavím , ale dnes veľmi ponáhľam,“ veselo
zašvitorila Bea a odchádzali.
„ To máme vybavené a teraz hor sa do Smaragdu.“
„ Beatka, ak by mi ten tajomný muž našiel otca, vezmem si ho za manžela.“
„ A čo ak by už bol ženatý?“, smiala sa Bea bláznivému nápadu svojej mladej
priateľky. Tá bola zamyslená, ktovie čo jej vírilo hlavou, tak ju nechala na pokoji a
nedomáhala sa odpovede.
„ Poďme električkou“, prerušila Bea mlčanie.
„ Veď máme ešte veľa času.“
„ Dobre.“ Zasa ticho. Času do stretnutia s tajomným mužom ubúdalo. Keď dokráčali
pred hotel zostávalo im ešte 10minút . Zostali pred vchodom a netrpezlivo sa
obzerali.
„ Dúfajme, že príde“, ledabolo prehodila Bea.
„ Vitajte slečny.“ Obe sa otočili za hlasom. Za nimi stál vysoký, asi 38 ročný muž
a usmieval sa. „ Tak ste prišli,“ povedal rázne a pozeral Hidde do očí. Musela sa
veľmi premáhať aby vydržala jeho pohľad a nesklopila zrak. Toto bude asi môj drahý
manžel, vírilo jej v detskom mozgu.
„ Nech sa páči , vstúpime, nebudeme viesť rozhovor vonku,“ otvoril dvere, jemne
vzal Hiddu za ruku a voviedol ich dnu. aká len bola šťastná. Srdce jej prudko bilo.
Nevedno či viac myslela na otca alebo na tohto neznámeho muža. Zastavili sa na
recepcii.
„ Pán Cahrist“,povedal muž jemným ,milým hlasom. „ predstavujem vám vašu
dcérku.“ Prekvapenie, aké sa dalo vyčítať z jeho tváre pri počutí svojho mena sa
nedá opísať. Menil farby a nezmohol sa na slovo. Hidda tiež až pochvíli vyšla z údivu
ale zareagovala ako prvá.
„ Drahý otec,“ skríkla a priskočila k otcovi. „ Môj najlepší otecko.“ Začala ho bozkávať
a konečne si uvedomil realitu.
„ Och, Hidduš, ako si...“, chcel pokračovať, ale nemohol. Hrdlo mu zvierala
nevýslovná radosť. Pevne si na hruď pritisol svoje drahé dieťa a prekvapene pozrel
na muža. „ Ako ste prosím vás vedeli...?“
„ Pán Cahrist, neskôr sa dozviete.“
„ Ocko, toto je moja priateľka u ktorej som bývala,“ predstavila Beatu . „A s týmto
pánom sa potrebujem porozprávať, takže vás tu nechám osamote.“ Chytila tohto
neznámeho muža za ruku a ťahala ho na malý balkón. Pustila mu ruku a chvíľu stáli
mlčky. nevedela začať. Zrazu ako by sa bola prebudila zo sna, hodila sa mu okolo
krku a začala ho náruživo bozkávať.
„ Buďte môj manžel, zachránili ste mi otca, našli ste ho...“ Mladý muž bol nesvoj, čo
si to toto bláznivé dievča vzalo do hlavy. Nechcel ju uraziť a preto sa spýtal:

„ Mňa takého starého by ste si chcela vziať za manžela?“ Kývla a pevne ho držala
okolo krku.
„ Slečna Cahristová,“ povedal po chvíli, „nemôžem, už som zasnúbený.Verte mi.“
„ Keď nie teraz, ale určite sa dočkám.“ Povedala stroho a pevným krokom kráčala
dolu k otcovi.
„ Je to pochábel,“ pomyslel si Pavel keď odišla. „ Je pekná, niečim mi pripomína
Janu, jej črty sú však ostrejšie.“Odchádzal do svojej izby, recepciu obišiel. Tvár
mal zachmúrenú a bolo vidieť, že má mimoriadne zlú náladu. V duchu si opakoval
jej slová. Čo chce to dievča vyviesť? Musím byť čím skôr Janin. Prípad doriešim a
budem opäť sám sebou.
Hidda so zaslzenými očami prišla k otcovi.
„ Dcérka, stalo sa niečo, si chorá ?“ Súvislej odpovede sa nedočkal.
„ On nechce,...ja som...“ Upadla do bezvedomia. Rýchlo ju preniesli do hotelovej
izby. Triasla sa na celom tele. Otvorila oči a tak zvážili že lekára nebudú volať. Bea
pri nej presedela niekoľko hodín. Pozerala na priateľku a cudzie boli najmä jej oči.
Akoby boli potiahnuté zamatovou clonou. Zbehla za pánom Cahristom a navrhla, aby
Hiddu previezli k ním domov. Tam jej bude lepšie.
„ Keby som len vedel čo sa jej stalo ?“ Bea tušila čo to môže byť, ale bála sa to
nahlas vysloviť. Napokon sa dohodli, že ak nebude v rodine na obtiaž, i on bude
spokojnejší.
„ Máme ju veľmi radi. Je to slušné a milé dievča. Nebývame od Smaragdu ďaleko.“
„ Ďakujem vám slečna, len neviem či Hidda pôjde.“
„ Dúfam že pôjde. Idem za ňou.“ Kráčala späť do izby. Potichu vošla a zbadala že
Hidda má otvorené oči.
„ Pôjdeme k nám, aj ocko dovolil.“
„ Nemôžem...“
„ Neboj sa, už sa ti nestratí.“
„ Ja tu musím čakať na môjho snúbenca, kde by ma našiel?“ Beate bolo dievčaťa
ľúto.Tajomný muž jej spôsobil radosť i bolesť súčasne. Čo sa jej na ňom tak páči?
Veď je pre ňu starý. Mohol by byť jej otcom...
„ Beuška, myslíš si, že ten pán bude raz mojím manželom?“ Jej hlas hol veľmi tichý a
smutný. Bea si v duchu myslela pravý opak, ale nachcela jej spôsobiť väčšiu bolesť a
tak prisvedčila.
„ Jasné, určite raz bude tvojím. Musíš sa však vzchopiť, takáto by si mu bola nanič. A
čo ti vlasne povedal keď si s ním bola? Čo ťa tak rozrušilo?“
„ Že je zasnúbený, že nemôže,“ vzlykla. Asi ženatý, pomyslela si Bea. V takom veku
a slobodný? Ale to je teraz vedľajšie.
„ Tak poďme Hidda, ideme k nám“.
„ Drahá Bea, ďakujem za pozvanie. Už si pre mňa veľa urobila. Budem tu pri otcovi.
Máme si toho veľa vysvetliť. Určite však ku vám prídem Súhlasíš?“
„ Dobre, ale bude mi za tebou smutno. Zvykla som si na teba. Už teraz mi chýbaš.“
„ Bola si mi ako sestra a tak to aj zostane. A teraz utekaj domov, od rána sme preč.
Určite už majú o teba starosť.“ Bea pozrela na hodinky a uvedomila si koľko času

presedela pri Hiddinej posteli.
„ Hidduš, bolo ti veľmi zle, ale už si v poriadku.“ Tá súhlasne prikývla, myslela si
však svoje. Beata sa rozlúčila , na recepcii dala pokyny otcovi. Tomu za 2 hodiny
končila práca. Noc strávil pri svojej dcére a ledva sa dočkal rána. Spala nepokojne,
rozprávala zo sna. Rozhodol sa zavolať lekára, aby niečo nezanedbal. Ten však po
prehliadke skonštatoval že nie je chorá, je to iba stres a po vyjasnení si jeho príčiny
bude všetko v poriadku.
„ Dcérenka, čo ťa trápi. Povedz!“
„ Nič, drahý otecko, som len taká šťastná...“ Neveril jej slovám, ale hlava mu pomaly
klesala a oči sa zatvárali, lebo celú noc pri nej prebdel. V krátkom spánku zabudol na
svoju chorú dcéru, manželku, Francúzko...