Poézia

„ Tak Vlado, zasa som slobodný, vieš čo je to ?“, začal hovoriť Pavel, len čo zostali
s Vladom sami. Usmial sa a položil otázku, ktorú mal často na jazyku.
„ Čo ťa vlastne prinútilo takto žiť?“ Začal mu všetko podrobne rozprávať, prečo zabil
Ivana, ako musel žiť zamaskovaný, ako sa stretol s Janou.
„ Jana je moja snúbenica“, doložil , keď mu všetko vysvetlil.
„Čo?“, vyriekol Vlado, ale zaumienil si že bude pevný a nedá najavo svoje city
k Jane. Nezraní svojho nového priateľa.
„ Idem ju hneď navštíviť. A teba i Harka pozvem na svadbu.“ Rozlúčili sa a Pavel sa
vybral k Jane. Mal šťastie, Našiel ju doma. Jeho srdce mu vravelo že ju dnes stretne.
Zazvonil. Dvere sa pomaly otvárali...
„ Pavel, drahý Pavel, si to naozaj ty?“, skríkla Jana a hodila sa Pavlovi do náručia.
„Drahá Janinka, som to naozaj ja.“ Začal ju bozkávať. Ako dlho sa nevideli!
„ Janka,“pokračoval , „ v najbližších dňoch odídeme k našim. Začnú prípravy na
svadbu. Želám si, aby Vlado s Harkom boli na nej prítomní.“ Jana ho od radosti
začala objímať.
„ Jana, ty skutočne nemáš žiadnych príbuzných?“
„ Nie,“ smutne zavrtela hlavou.
  „ Teraz ťa opustím, mám si ešte všeličo vybaviť. Ty sa zatiaľ môžeš začať baliť.
Chcem byť čo najskôr s rodičmi.“ Pobozkal ju a odišiel z izby. Jana bola ako

vymenená. Pustila sa do balenia . Pavel sa šiel rozlúčiť so všetkými známymi.
Navštívil svojho bývalého sluhu Cahrista.
„ Dobrý deň,“ vesele skríkol pri uchu driemajúcemu Cahristovi. Ten otvoril oči a
skríkol:
„ Och, Bože, už aj ja bláznim!“
„ Ale nie, ste v úplnom poriadku. Som to naozaj ja. Nebojte sa, nevstal som
z mŕtvych,“ dodal žartovne.
„ Tak va ste ten tajomný muž?“
„ Áno, ja. ale o tom teraz pomlčte.“ Vtom sa rozleteli dvere a na prahu stála bledá
Hidda, ktorá začula posledné vety ich rozhovoru.
„ Hrozne som si priala mať tajomného muža za manžela, lebo mi našiel otca. A
pritom ste bol vtedy taký starý a vôbec mi to neprekážalo. A teraz keď vás vidím,
túžim po tom ešte väčšmi.“
„ Drahá Hidda, i vy ste mi veľmi sympatická, pretože sa podobáte na moju Janu.
Musíte však pochopiť že som zasnúbený.“ Cahrist sa vyjavene pozeral na celý
výstup. Hidda sa otočila k otcovi a naoko kľudne povedala:
„Otec, čo najskôr vybav pasy a odídeme do Francúzka.“
„ Dovidenia,“pozdravil Pavel, obom podal srdečne ruku a odchádzal. Cahrist ho na
ulici dobehol.
„Pán Chudý, čo mám spraviť? Vidíte aká je. Bojím sa že zošalie.“
„ Porozmýšľam.“ Ešte raz kývol na pozdrav a poberal sa k Jane. Deň uplynul ako
voda. Večer Jane porozprával o Hidde a jej otcovi.
„ Chuderka,“ úprimne ju ľutovala, hoci ju ani nepoznala. Vedela, čo je to trápiť sa
pre milovanú osobu. Lenže toto mladé dievča nabolo jediné čo trpelo pre lásku.
V podobnej situácii bol i Vlado a Harko. Vlado sa utešoval že ju dostane správny muž
a Štefan si namýšľal že je pre ˇJanu starý, veď má už 37 rokov. Kto by ho takého
starého chcel. Je to len priateľský obdiv krásnej ženy. O niekoľko dní mladý pár
sadol do rýchlika a cestoval do Popradu k Pavlovej rodine.Päť hodín cesty ubehlo
veľmi rýchlo. Pred očami sa vynorili Tatry v celej svojej nádhere.Bolo čo na malých
veľhorách sveta obdivovať. Tešili sa vopred na spoločné turistické prechádzky. To
už Pavej objadnal taxik a každou minútou sa blížili k jeho rodnému domu.Konečne
kázal zastaviť. Zaplatil a vystúpili pred krásnou prepychovou vilou. Podišiel k bránke
a stisol gombík zvonca. V obloku sa objavila biela ženská hlava. Vzápätí zmizla a o
malú chvíľu milá, usmiata pani objímala Pavla.
„ Pavel, konečne ťa vidím. Môj milovaný syn.“
„ To je moja snúbenica“. Jana sa predstavila a jemne pobozkala starú pani, ktorá sa
na ňu veľmi čudne pozerala. Niekoho jej toto mladé dievča pripomínalo. Pani si ju
pritiahla k hrudi a v oboch pároch očí sa zaligotali slzy.Veselo kráčali dovnútra. Starý
pán si privinul Janu k sebe a srdečne povedal:
„ Tak toto bude naša krásna nevesta.“ Zvyšok dňa sa minul v srdečnom rozhovore.
„ Deti moje, choďte už spať. Je neskoro a čaká vás veľa vybavovačiek.“ Každý
odišiel do svojej izby . Ráno všetci vstali s dobrou náladou.Pani Chudá už hovorila
o svadbe. Jana prišla medzi nich posledná, Pavel ju nechcel budiť. Vošla do izby

v jasných bledomodrých šatách. Bola nádherná. Domáca pani jej radostne vykročila
oproti. Pobozkali sa a:::
„ Bože môj“, skríkla pani a odpadla. Jana sa veľmi preľakla, ale Pavel priskočil
k mame , preniesol ju do kresla a
„ Maminku niečo veľmi prekvapilo. Keď sa preberie , povie čo to bolo“. Podal jej vodu,
ovlažil čelo. Jana pri nej kľačala a usedavo plakala. O chvíľu sa pani pohýbala a
otvorila oči.
„ Janka, dcéra moja drahá. Moje dieťa!“ Pani vzala Pavla i Janku za ruku. Slzy jej
tiekli prúdom.
„ Drahé deti“, začala vzlykajúc. „ Vy ste brat a sestra.“ Všetci i manžel hľadel na ňu
nechápavo.
„ Pavel“,otočila sa pani k manželovi. „ Vieš , že sme po malom Pavlovi mali dcérku.
Naše milované dieťa nám bolo ukradnuté. A teraz nám bolo dopriate sa s ňou
strenúť.“
„ To viem drahá. A pamätám na tie preplakané noci. Ale ako vieš že je to naše drahé
dieťa. Veď zmizla úplne malá.“
„ Pozri“. Pritiahla Janu k sebe. „ Poznáš tento medailónik? Rovnaký má i syn.“ Viacej
už pani nevládala rozprávať. Bozkávala Janu, ktorá bola veľmi šťastná. Konečne si
pozná rodičov. Iba Pavel bol smutný.
„ Drahá sestra, Janka moja, teraz už nemôžeme byť svoji.“ Pritisol si ju k sebe. Čo sa
dnes všetko udialo...
Čo na záver? Vrátia sa do Bratislavy a koho urobí Jana šťastným? Vyberie si
Vlada, ktorý po nej veľmi túži, alebo dá prednosť uvážlivému Štefanovi? A čo Pavel.
Nájde tvrdohlavú Hiddu v hlavnom meste, či pocestuje za ňou do Francie a bude ju
hľadať ako ona otca? Alebo to bude ešte inak? Jedno je však isté. Na svadbu ako
sľúbili pozvú všetkých svojich známych.Poprajme im do spoločného života veľa lásky.
Bez nej by bolo vo svete veľmi smutno. Láska premôže všetky prekážky, ide s ňou
všetko ľahšie...